Domov som dorazil tesne predtým, ako Ľudka zatvárala obchod, takže som sa zvalil do postele a dúfal, že si hodnú chvíľu moju prítomnosť nevšimne. Márne. Veď viete, ako to chodí, keď dlhé roky zdieľate domácnosť s osobou, ktorá o vás vie viac než vy sám. Vyňuchala ma. „No fuj, vylihuješ tu v smradľavom tričku z celého dňa, ťahá z teba a ani si sa neosprchoval! Kto si myslíš, že po tebe bude prať tie periny?“ prívetivo ma oslovila hneď medzi dverami. Vyhovoril som sa na únavu z tepla. „No to určite! Keby si sa nenalieval bohviečím, teplo by ťa nezmohlo,“ zhodnotila na základe momentálnych vonkajších prejavov môj predchádzajúci program. „Ja sa môžem aj roztrhať, aby som mladému pánovi zohnala zákazníkov, a on namiesto kancelárie vysedáva v krčme! Načo sa vôbec snažím? Kto to tu ocení? Čo by si vlastne bezo mňa mal? Tú zaprdenú škatuľu bez okien, kde si spisoval krádeže, čo aj tak nikto neriešil? A takú sľubnú kariéru si mal pred sebou! Stačilo sa len trochu snažiť.