Čitateľovi nezaškodí, ak sa trochu zoznámi s týmito dvoma nevoľníckymi sluhami nášho hrdinu.
Aj keď nejde o takzvané dôležité postavy, ale skôr o vedľajšie, až druhoradé, a nemajú vplyv na hlavné udalosti, ani na vývin deja, naopak, dotýkajú sa ho len okrajovo a vystupujú v ňom iba zriedka, autor si predsa neobyčajne zakladá na dôkladnosti, a hoci je Rus, v tomto smere chce byť dôsledný ako Nemec.
Napokon, nezaberie to mnoho miesta, ani času, lebo len málo treba dodať k tomu, čo už čitateľ o nich vie.
A to, že Petruška nosil trochu priširoký škoricový žaket, ktorý zdedil po pánovi, a mal, ako obyčajne sluhovia mávajú, veľký nos a hrubé pery. Bol skôr mĺkvy než uvravený; ba prejavoval aj ušľachtilý sklon vzdelávať sa, to znamená, že čítal knihy, ale ich obsah ho netrápil.
Bolo mu celkom jedno, či išlo o príbeh zaľúbenca, šlabikár, alebo modlitebnú knižku; všetko čítal s rovnakým zaujatím. Keby natrafil na chémiu, ani tou by nepohrdol.
Lebo jeho nadchýnalo nie to, o čom čítal, ale samo čítanie, čiže jasnejšie povedané to, že písmenká sa zakaždým spájajú do nejakého slova, ktorému zavše ani parom nerozumie.
„Srdce?“
Prikývol: „S najväčšou pravdepodobnosťou.“
„V každom prípade nám neostáva nič iné, iba dúfať, že sa sem nenasťahujú nejakí neporiadni mladí ľudia,“ zakončila a odišla.
Wallander sa vrátil do bytu mŕtveho muža. Bolo to jednoduchšie, keď tam jeho telo nebolo. Technik si práve balil veci, fľak na linoleu stmavol. Pichliač si čistil nechty.
„Hemberg vravel, aby som sa postaral o kľúče,“ spustil Wallander.
Pichliač kývol na zväzok kľúčov na skrini: „Zaujímalo by ma, kto to tu vlastní. Moja priateľka si hľadá bývanie.“
„Všetko je tu počuť, len aby si vedel,“ upozornil.
