O štvrť na sedem vyšla z brány svojho domu a mne stislo srdce: prvý raz som ju videl len z diaľky, no teraz som bol dojatý, netušil som, že je taká krehká a miniatúrna, už nebola ani školáčka, ale takmer Palculienka, dievčatko z dávno napísanej rozprávky, čarovná Elfka v sivej baretke a kratučkom čiernom plášti, kráčajúca ku mne Gorochovskou uličkou.
„Dobrý deň!“ Ten hlások, chlapčenský, drsne čarovný, ktorý si nepomýlim s nijakým iným a ktorý zaznieval v telefónnom slúchadle po celý ten hlúpy, prekliaty, ako guma sa ťahajúci týždeň, v ktorom som sa takmer zbláznil, týždeň nášho trýznivého idiotského nestretávania.
Moje ruky sa k nej vystierajú, dotýkajú sa jej, chytajú ju, držia ju. Chcem sa presvedčiť, že nie je prelud, že nie je hologram v hlasno šuštiacom plášti.
„Dobrý deň,“ opakuje, nakloní hlavu a fľochne na mňa krásnymi zelenosivými očami. „Prečo mlčíte?“
A ja mlčím. A usmievam sa ako idiot.
Lepšie ti tam bude, Jožko, ako doma, - hovorila mať.
- Aj doma by si mal kde spávať, ale načo ti má Jano vykrikovať každú nedeľu, že je chalupa po otcovi iba jeho... Veď je Jano nie zlý, veď to vieš, len ho ľudia naprávajú na zlé reči, a keby sa neopíjal, nedbala by som na to.
Vidíš, takto i v boží deň nikdy nemáme pokoja. Veď vieš, hovorila som mu: z chalupy ti nik neodhryzne, a kde ti ide zarobený groš, to lepšie porátaš ako ja. A takto až do jesene budeš mať pokoj. Naješ sa, niečo zarobíš, a keď vám jalovina privykne na pašu, ľahkú robotu budete mať vy pastieri. Nech Jano nezaklína...
Ale Jano nie je zlý, veď ti nehovorím iba ja, veď ti to hovoria aj ľudia. A Rubandu len dobre počúvaj, však je ani Rubanda nie zlý, a veď je na svete mnoho ľudí dobrých.
Dám ti aj Makov kožúšok, mám ho odložený, jeden starý, a len sa v noci dobre prikrývaj, a dnes napoludnie choď ku krstnej materi, odober sa pekne, a večer sa vždy podívaj, od ktorej strany idú oblaky, a na druhú stranu si ľahni za stádlo, nebude ti tak duť.
Chalupa je Janova, to je pravda, a...
Nezabudni sa v chráme Božom odobrať od Panny Márie a pred kostolom odtrhni chĺpok trávy - len aby ťa trhať nik nevidel, ani zeleň aby ti v hrsti nik nezazrel! - a polož chĺpok pred Bohorodičku.
Dnes už viem, že okultizmus bol prítomný aj v mojom živote. Napríklad som veril, že sklenené črepy prinášajú šťastie, že nemôžem rozsypať soľ, dával som šupiny z kapra na
Vianoce pod obrus, čítal som horoskopy a veril v urieknutia.
Veril som tiež mnohým iným poverám, ktorým dodnes ľudia veria. Netušil som, že sú to formy okultizmu. Teraz to už viem, a viem aj to, že Biblia tieto praktiky zakazuje, pretože nie sú vykonané Božou mocou a sú proti Božej vôli.
Po príchode k tejto panej som bol milo prekvapený.
Bývala v domčeku v strede lesa. Veľmi som sa čudoval, ako do stredu lesa doviezli materiál na stavbu domu.
to u nej naozaj ako v rozprávke, no v budúcnosti som zistil, že táto návšteva rozprávkovou nebola.
Liečiteľka na mňa zapôsobila ako depresívna, chorá a utrápená žena. Sám seba som sa pýtal, ako chce táto žena uzdravovať, keď je sama chorá.
Liečiteľka sama tvrdila, že má dar od Boha, čo bolo klamstvo.
„Bola to bezsenná noc,“ poznamenal si do denníka Wright. Po uliciach sa valili pobúrené masy a na nebi sa objavili zlovestné znamenia. Derviši behali po meste a presvedčovali každého , kto na to neprišiel už sám, že je to varovanie božie.
Ráno dosiahla kríza vrchol, lebo k nespokojencom sa priklonila i časť vojska.
K Subhi pašovi sa dostavila delegácia obyvateľstva, vedená veľmi rozhorčeným starostom, a domáhala sa, aby kamene vrátili na pôvodné miesto.
Osvietený paša považoval za bezúčelné vysvetľovať, že dážď meteoritov sa v noci spustil čistou náhodou a bez príčinnej súvislosti s odnesením zázračného kameňa.
Sadol si a dlho premýšľal.
„Uškodil ohnivý dážď z neba nejakému človeku, žene alebo zvieraťu?“ spýtal sa napokon. „Nie,“ priznával starosta, ale...
„Ale želá si teda pravý veriaci ešte jasnejšie znamenie, že nebo s odnesením kameňov Chetitský reliéf s hieroglyfickým textom súhlasí?
Naopak, dobrovoľná výmena a deľba práce sú prospešné, lebo umožňujú uspokojenie potrieb občanov. Začiatkom 13. storočia dokonca Richard z Middletonu rozvinul myšlienku o vzájomnej prospešnosti výmeny pre obe strany (pre kupujúceho aj predávajúceho), pretože každý sa vzdáva toho, čo si cení menej, a získava to, čo si cení viac.
Potom túto ideu rozšíril aj na medzinárodný obchod tvrdením, že obyvatelia každej krajiny profitujú z výmeny nadbytočných statkov v jednotlivých krajinách a žiadna strana nie je vykorisťovaná druhou.
Hoci Tomáš Akvinský a ostatní teológovia opovrhovali láskou k zisku a obchodný profit uznávali len v prípade, ak vedie k dobru pre ostatných, kardinál Cajetan tento názor poopravil a poukázal na fakt, že potom by všetci ľudia zostali „uväznení“ vo svojich terajších povolaniach a s rovnakými príjmami i majetkom.
Inak povedané, obchodná a spoločenská mobilita smerom nahor, typická pre talianske mestá, s ktorou bol kardinál Cajetan na rozdiel od Akvinského oboznámený, by sa stala úplne nemožnou.
„Áno, ich manželstvo bolo napokon šťastné a šťastná bola najmä ona.
On ľúbil Tatianu Nikolajevnu, ale nie veľmi silno, ako vôbec nebol schopný hlbokej lásky. Mal svoju milovanú prácu – literatúru, a tá odvádzala jeho záujmy za oblasť spálne.
Ale ona ľúbila iba jeho, iba preňho žila. Okrem toho on bol človek chorľavý – trpel častými bolesťami hlavy a nespavosťou a to ho, pravdaže, sužovalo. Ale ona sa cítila šťastnou, aj keď ho mohla opatrovať v chorobe a spĺňať jeho vrtochy. Lebo žena, ak
sa zaľúbi, je ako nepríčetná.
A tak som deň čo deň vídal jej usmiatu tvár, jej šťastnú tvár, mladú, krásnu, bezstarostnú. A myslel som si: to som ja zosnoval.
Chcel som jej dať naničhodného muža a obrať ju o seba, ale miesto toho som jej dal muža, ktorého ľúbi, a ja som tiež zostal pri nej.
Pochopte tú čudnú situáciu: bola múdrejšia ako jej muž, preto radšej debatovala so mnou, ale keď si podebatovala – išla spať s ním a bola šťastná...”
“Jakub zbystril pozornosť, prestal prežúvať a prekvapene zdvihol obočie.
„Kiaru?“ opýtal sa s plnými ústami.
„Nie. Najvýznamnejšiu bangladéšsku sopranistku. Koľko ich máš? Jasné, že Kiaru.“
„Fakt? A prečo?“
„Pršalo, uvidel som ju na zastávke, tak som ju odviezol domov.“
„To nie je možné, neverím. Ty si si ju všimol? Som v šoku, ja by som sa ti musela hodiť priamo pod kolesá, aby si ma zbadal,“ ozvala sa Veronika a začudovane pokrútila hlavou.
„Och, šteniatko moje zmoknuté!“ zavzdychal Jakub. „Pekné od teba, že si ju zachránil, má pokazené auto,“ zasmial sa a priateľsky potľapkal otca po pleci.
„Ona má auto? Nepochválila sa,“ začudoval sa Filip.
„Jaj, otče náš, a ako by asi robila svoju robotu bez auta?“
„Nehovor mi otče náš! Nemám to rád,“ podráždene zareagoval Filip.
„Veď nehovorím, že si ten na nebesiach. Čo ťa na tom štve? Ako ti mám v tomto veku hovoriť? Ocinko?“ zapáral Jakub...”
