Návštevy
CITÁTY Z KNIHY
Zostane ležať na zemi, s hlavou zloženou na rukách; smrká vo svojej jaskyni.
Najprv sa mu upokojí chrbát. Hľadí na mňa jedným okom.
Zostane ležať na zemi, s hlavou zloženou na rukách; smrká vo svojej jaskyni.
Najprv sa mu upokojí chrbát. Hľadí na mňa jedným okom. Sedím kúsok od neho, opretý o gauč. Dychčím. Pohľad Tomášovho oka nespoznávam, akoby ma videl po prvýkrát.
Vidí, ako sa mi z nosa pustí krv; vzápätí na to prídem sám. Vstanem a so zaklonenou hlavou idem do kúpeľne.
Volám babke, otcovej mame.
Nevideli sme ju odvtedy, ako sa otec pred dvoma mesiacmi zbalil a odišiel a ako sa s ňou mama pohádala. Tu ma už neuvidíš, kričala babka. Teraz je tu a zvoní.
„Kde ju máte?“
Babka, zamračená žena s hrubým hlasom, odloží do červeného kresla v predsieni tašky, ktoré sme zabudli na chodbe pred dverami. Zažína svetlá; kým sme na ňu čakali, byt sa ponoril do šera. V lese už musí byť tma.
Stojí v obývačke nad mamou a krúti hlavou a hovorí, že ľudia, ktorí to nevedia, by nemali piť.
Zohne sa a napraví mame nočnú košeľu. Pohľadom, ktorému nič neujde, vypátra pollitrovku so zvyškom ginu, pri gramofóne. Podá ju vyjavenému Tomášovi.
„Čo stojíš? Vyliať a hodiť do koša!“
Keď sa Tomáš vráti, vydá ďalšie pokyny: ona chytí mamu odzadu popod pazuchy, ja za nohy, Tomášovou úlohou je odsunúť konferenčný stolík a všetky veci, ktoré by nám mohli zavadzať, z cesty.
„Pripravení?!“
Tomáš vzrušene prikývne.
Pridajte váš citát
text
O knihe
Zbierka krátkych poviedok a čŕt vznikala v priebehu niekoľkých rokov a kým sa ju autor odvážil vydať, musel ubehnúť pomerne dlhý čas. Hrdinami príbehov sú deti a rodičia, synovia a dcéry, manželky a manželia, starí rodičia aj vnuci. Každý z nás existuje zároveň v niekoľký... Ukáž Viac
Zbierka krátkych poviedok a čŕt vznikala v priebehu niekoľkých rokov a kým sa ju autor odvážil vydať, musel ubehnúť pomerne dlhý čas. Hrdinami príbehov sú deti a rodičia, synovia a dcéry, manželky a manželia, starí rodičia aj vnuci. Každý z nás existuje zároveň v niekoľkých podobách: skôr ako prežijeme vlastný život, prežívame niečí iný ako vnuci či deti, prípadne priatelia; či sa nám to páči alebo nie, sme aj v úlohe svedkov... A ešte čosi: naše životy sa nutne zrkadlia v očiach tých druhých, inak to nedáva zmysel. Návšteva nie je len ilustrácia či symbol tohto zrkadlenia. Každý príbeh, ktorý nám chce niekto rozprávať, je totiž svojím spôsobom návštevou...
Skryť