„– Zrazím ťa, ty magor! Je mi jedno, že budeš na placku! Odpáľ odtiaľ, lebo za seba neručím! – Milo otvoril dvere auta a kričal na Štefana Podhorského. Ten pribehol k dverám šoféra, ale Milo bol ešte pohotovejší. Jeho sarkastický smiech bolo počuť na chodník. Štefan Podhorský prudko vrazil lakťom do okienka vodiča a keď sa mu nepodarilo sklo rozbiť, druhú ranu namieril do spätného zrkadielka. Milo Dobrík pohotovo vycúval a jediné, na čo myslel, že musí ujsť zurvalcovi, ktorý potratil rozum, ak vôbec niekedy nejaký mal. Keď si bol už istý, že mu ujde, muž schmatol zo zeme kameň veľký ako zovretá dlaň dospelého človeka a hodil ho do predného skla. Sila, akou poslal kameň hnaný nenávisťou, spôsobila ohlušujúci náraz. Sklo popukalo a za ním bolo vidieť len vystrašenú tvár učiteľa geografie a telocviku, Mila Dobríka, ktorému by sa v tej chvíli nedorezal krvi. Rukami pevne zvieral volant a s vytreštenými očami hľadel na muža, ktorý ho ohrozoval nielen na zdraví, ale aj na živote.