Potom sa pozrel na oblečenie svojho kolegu. Okrem nohavíc nemajú nič spoločné. Načo si zobral do tohto teplého júnového dňa bielu košeľu? Aby zapôsobil na šéfa? A to radšej nehovorí o jeho čiernych poltopánkach. Jeho pekné biele tenisky, kúpené u Vietnamca, sú určite pohodlnejšie. Ale keď chce slušne vyzerať, nikto mu brániť nebude. Vošli do predsiene. U police na topánky sa opierali o stenu dvaja páni v čiernych tričkách a nohaviciach. Ich topánky boli podobné Jemnického topánkam. Obidvaja boli zaborení do akejsi činnosti s mobilnými telefónmi. „Ako sa máme?“ snažil sa nadviazať rozhovor Bystriansky. Spôsobil však veľké vydesenie obidvoch holohlavých pánov. „Fuj! Ale som sa zľakol!“ zvolal ten tučnejší z dvojice. „Toto nám nerobte! Nezabudnite, že prevážame mŕtvych! Keby ste nás takto pozdravili v aute, tak tam hore budeme všetci traja!“ doplnil ho druhý, chudší a väčší.