„Srdce?“
Prikývol: „S najväčšou pravdepodobnosťou.“
„V každom prípade nám neostáva nič iné, iba dúfať, že sa sem nenasťahujú nejakí neporiadni mladí ľudia,“ zakončila a odišla.
Wallander sa vrátil do bytu mŕtveho muža. Bolo to jednoduchšie, keď tam jeho telo nebolo. Technik si práve balil veci, fľak na linoleu stmavol. Pichliač si čistil nechty.
„Hemberg vravel, aby som sa postaral o kľúče,“ spustil Wallander.
Pichliač kývol na zväzok kľúčov na skrini: „Zaujímalo by ma, kto to tu vlastní. Moja priateľka si hľadá bývanie.“
„Všetko je tu počuť, len aby si vedel,“ upozornil.
Pokračoval: „Ty a ostatní džokeji iste neveríte, že Art spáchal samovraždu, lebo... teda... lebo som sa rozhodol dávať mu menej jázd. Určite mal nejaký iný dôvod.“
„V každom prípade mal dnes pre vás jazdiť naposledy, nemám pravdu?“ spýtal som sa.
Zaváhal, potom prikývol, prekvapený, že viem niečo, čo sa ešte nedostalo na verejnosť. Nepovedal som mu, že som sa minulý večer náhodou stretol s Artom na parkovisku a že Art, roztrpčený, zúfalý, rozleptaný pocitom krivdy, zabudol na zvyčajnú mlčanlivosť a prezradil mi, že “s jeho zamestnaním u Kellara je koniec.
Povedal som len: „Spáchal samovraždu, lebo ste mu dali padáka, a urobil to pred vami, aby ste mali čo najväčšie výčitky svedomia.
Tak je to, ak chcete vedieť môj názor.
Tvár dezinfikovaná litrami chemických prípravkov do rána vydrží a neumyté zuby musia vydržať tiež, dumal vystrašene.
Bál sa, aby Lucia nezačula jeho myšlienky. Pomaly sa povyzliekal, ubolené telo zabalil do župana, voňavým babským mydlom vydrhol ruky, nohy nechal napospas nánosu z celého dňa a odšuchtal sa do postele.
Tam zhodil zo seba župan a natiahol sa do pyžama. Rýchlo vhupol do postele a ďakoval Lucii za nápad mať jeden veľký, spoločný paplón. Ruky, nohy, trup, hlava... to všetko potrebovalo ľudské teplo a v širokej posteli ho bolo... ajajáj!
V spánku ho nahmatala a svoju ruku zaparkovala v jeho vlasoch. Bál sa čo i len pohnúť. Ticho ležal na chrbte a pozeral do stropu.
O chvíľu začali oči podnikateľa klipkať a Ondrej sa odrazu ocitol niekde na Obchodnej ulici v rodnej Bratislave.
A zdalo sa mu, že počuje sám seba chrápať.
Domov som dorazil tesne predtým, ako Ľudka zatvárala obchod, takže som sa zvalil do postele a dúfal, že si hodnú chvíľu moju prítomnosť nevšimne. Márne.
Veď viete, ako to chodí, keď dlhé roky zdieľate domácnosť s osobou, ktorá o vás vie viac než vy sám. Vyňuchala ma.
„No fuj, vylihuješ tu v smradľavom tričku z celého dňa, ťahá z teba a ani si sa neosprchoval! Kto si myslíš, že po tebe bude prať tie periny?“ prívetivo ma oslovila hneď medzi dverami. Vyhovoril som sa na únavu z tepla.
„No to určite! Keby si sa nenalieval bohviečím, teplo by ťa nezmohlo,“ zhodnotila na základe momentálnych vonkajších prejavov môj predchádzajúci program. „Ja sa môžem aj roztrhať, aby som mladému pánovi zohnala zákazníkov, a on namiesto kancelárie vysedáva v krčme!
Načo sa vôbec snažím? Kto to tu ocení? Čo by si vlastne bezo mňa mal? Tú zaprdenú škatuľu bez okien, kde si spisoval krádeže, čo aj tak nikto neriešil?
A takú sľubnú kariéru si mal pred sebou! Stačilo sa len trochu snažiť.
„Preboha, Mark, si strašný slaboch. Aspoň raz s tým niečo urob. Povedz jej, nech sa rozhodne, buď teraz, alebo nikdy, a že už máš čakania po krk. Premárniš si celý život.“
„Hovor si, čo chceš,“ povedal som. „Ani tvoj ľúbostný život nebol práve idylický.“
Clare kedysi randila s množstvom chlapov, ktorých otec dosť veľkoryso nazýval nevyhovujúcimi mladými mužmi, pričom nie všetci boli mladí.
„Ktorý lúzer je to tentoraz?“
„Doparoma, povedala som ti, že ťa do toho nič,“ odsekla už vážne.
„Ale aspoň nežijem v klamstve.“
„Naozaj?“ rypol som si...”
