Nespomínalo sa v ňom, že autor nepísal iným agentom, no bol som si takmer istý, hoci sám neviem prečo, že je to tak. Z nejakého dôvodu, ktorý v tej krátkej správe nepovažoval za vodné uviesť, si vybral mňa. Dúfal som, že rukopis na mňa zapôsobí rovnako ako sprievodný list a že mužovi, ku ktorému som už akosi nevysvetliteľne stihol pocítiť tajné sympatie, budem môcť poslať kladnú odpoveď. Odložil som ostatné rukopisy, na ktoré som sa plánoval pozrieť, uvaril som si kávu, sadol som si na gauč v obývačke a začíta som sa do úryvku.
Toto je naozaj definitívny koniec, uvedomil si a z posledných síl sa vzchopil. Drôty, ktorými mal zviazané ruky, sa mu zaryli hlboko do zápästí. Jeho výkrik bol zmesou strachu, zúfalstva, beznádeje, ale aj bezmocného hnevu. Skôr vytušil ako videl, že ruka so zbraňou namierila na jeho nakrátko vystrihaný zátylok. Zostávali mu posledné zlomky sekúnd. A potom, akoby sa zrazu so všetkým zmieril, svaly v napätom tele sa mu uvoľnili a za okamih mu kdesi vnútri v hlave preblesklo ostré, prenikavo jasné svetlo. Bol mŕtvy skôr, než by mohol započuť zvuk výstrelu.
Tak ako sa slovenskí komunisti učili od ruských, tak sa aj slovenskí mafiáni učili od tých z Ruska. Podľa ich vzoru sa delili na „ekonómov“ a „bojovníkov“. Tí prví začínali pred pádom komunistického režimu ako veksláci, tí druhí zväčša ako vyhadzovači. Tých prvých definoval vtedajší prezident PZ Jaroslav Spišiak: „Ekonómovia sú ako sliepky, ktoré znášajú zlaté vajcia. Starajú sa o ne, chránia ich, ale nedovolia, aby zarábali len pre seba alebo pre iných, a už vôbec nie, aby sa dostali do legálnych spoločenských kruhov a zabudli na tých, ktorých svaly im umožnili realizovať obchody bez morálky, zákonov a reálneho odporu pri dojednávaní zmluvných podmienok.“ Tí druhí sa definujú sami okázalou brutalitou.
V čerstvej pamäti som mala výsluchy na polícii, obvinenia a nakoniec státie pred súdom pre trestný čin ublíženia na zdraví. Najdusivejšou vetou, akú som v živote počula, hlasom predsedníčky senátu, bola: Obžalovaná, vstaňte! a potom: Obžalovaná, seďte...Ťažko sa mi na to spomína aj dnes a nehovorím o tom nikomu. Možno raz. Niekomu. Spod obžaloby ma oslobodili, ale keď idem okolo budovy súdu a keď počujem policajné húkačky, mám svrbenie v žalúdku. Musela som sa od všetkého odstrihnúť, hlavne od svojej minulosti, a riešiť vlastnú existenciu.
