Kathy Reichs: Holé kosti

Slidell zabúchal otvorenou dlaňou na sieťové dvere. Zatriasli sa. „Gideon Banks!“ Z klimatizačnej jednotky umiestnenej vľavo od dverí kvapkala voda. Kdesi v diaľke hučala sekačka na trávu. Z niektorého susedného domu sa ozýval hip-hop. Slidell znova zabúchal. Zo sivého polyesterového podpazušia mu vykukol tmavý polmesiac. „Je niekto doma?“ Kompresor klimatizácie zahučal. Kdesi zabrechal pes. Slidell zalomcoval sieťou. Vŕŕŕf! Slidell zabúchal na drevené dvere. Bum! Bum! Bum! Uvoľnil sieť. „Polícia! Je tam niekto?“ vyštekol znova. Na druhej strane ulice sa pohla záclona, vzápätí skĺzla na pôvodné miesto. Alebo sa mi to len zdalo? Kvapka potu mi stekala po chrbte a pridala sa k ostatným, ktoré mi zvlhčili podprsenku a opasok. V tej chvíli mi zazvonil mobil. Vytiahla som ho. Nasledoval hovor, ktorý ma vtiahol do víru nečakaných udalostí – a tie viedli k tomu, že som nakoniec sama pripravila niekoho o život...“

Lotte Kinskofer: Čierny sneh

„Vonku sa zotmelo. Dvere na terasu sú napriek tomu otvorené. Akoby sme chceli dať Simonovi možnosť rýchlo vkĺznuť dovnútra, keby predsa len prišiel. Je neskoré leto, vonku je dusno. Mne je však zima. Vyložím si chodidlá na stoličku, objímem si nohy rukami, hlavu si položím na kolená. Som na smrť unavená, ale srdce mi tlčie šialene rýchlo. Max ma hladí po chrbte, nežne mi bozkáva tvár a šepká mi upokojujúce slová, ktoré chcem počuť, no zároveň im nedokážem veriť. Že sa Simonovi nič nestalo. Že všetko bude zasa dobré. Chce mi dodať odvahu. Funguje to len na chvíľku. Potom sa vráti strach...”

František Kozmon: Posledný prípad kapitána Čontoša

Ranené dievča už sotva dýchalo, no starší policajt sa ho snažil udržať pri živote za každú cenu. Zatiaľ čo mladé srdce čoraz viac spomaľovalo, jeho tĺklo ako splašené.

Camilla Läckberg: Pankhart

Erika teraz vyberala predmet za predmetom a rozkladala ich na dlážku okolo seba. To, čo hľadala, ležalo až na dne truhlice. Opatrne vytiahla kus látky, len čo ho zacítila pod prstami. Detská košieľka bola kedysi snehobiela, no teraz, keď ju vystrela proti svetlu, videla, že rokmi zažltla. A nevedela odtrhnúť zrak od hnedých fliačikov. Najprv si myslela, že sú to hrdzavé škvrny, no potom si uvedomila, že ide o zaschnutú krv. Kontrast medzi detskou košieľkou a krvavými fľakmi na nej ju zasiahol rovno do srdca. Ako sa sem dostala detská košieľka? Komu patrila? A prečo si ju matka odložila?

Dick Francis: Dvojnásobná výhra

Mlčky sme ťahali vozík hore svahom k tribúnam a zastali sme na rovinke v hale. Otočil som sa a pozrel na svojho pomocníka. Sivé vlasy zvýrazňovala dotmava opálená tvár. Predpokladal som, že to nebolo anglické letné opálenie. „Pred siedmimi rokmi,“ odpovedal som. „Na čo zomrel?“ spýtal sa. Postrehol som uňho nepatrný prízvuk, ale nevedel som ho zaradiť. „Vlastne na nič,“ odvetil som. „Na starobu.“ A prekliatu tvrdohlavosť, pomyslel som si. Akoby sa rozhodol, že čas, ktorý mu bol na tomto svete vymeraný, vypršal a je čas pobrať sa na druhý. V piatok sa vrátil z cheltenhamských dostihov a akoby sa vnútri vypol a v nedeľu večer zomrel. Patológovia nevedeli povedať, prečo zomrel. Všetky jeho súčiastky očividne pracovali dobre a mozog mal čistý. Určite sa jednoducho sám donútil zomrieť.

Roman Horňák: Krutá hra

Určite to teraz zabalí, pomyslel som si. Teraz som to vážne prehnal. „Myslela som prsty na nohách, ty debil! Choď do riti!“ Nemýlil som sa. Zabalila to! Vykročila smerom ku mne, že ma osobne pošle do psej matere, keď ju zrazu oslnili svetlá prichádzajúceho auta. „Ani sa nepohni!“ zavelil som. Skamenela. Esúvečko spomalilo. Takmer zastavilo. Viki sa chopila úlohy a dráždivo zapózovala. Doriti, tá baba to fakt vie... Prehltol som naprázdno.

Henning Mankell: Muž, ktorý sa usmieval

Tretí list z prvej cesty do skagenského penziónu patril Lotyške Baibe. Za posledný rok jej písal každý druhý mesiac, vždy mu odpovedala. Začal ju vnímať ako strážneho anjela a strach, že si ju pohnevá a prestane mu odpovedať, ho viedol k tomu, aby pred ňou skrýval svoje city. Aspoň tie, ktoré si namýšľal. Nekonečný proces deformácie duše ho viedol k tomu, že si už nebol istý ničím. V krátkych okamihoch jasnozrivosti – často na pláži, kde medzi skalami hľadal úkryt pred ľadovým vetrom – dospieval k názoru, že to nemá význam.

Henning Mankell: Neviditeľný múr

Najprv prišla o muža, pomyslel si. Björn Fredman bol surovec, ktorý bil manželku a vlastným deťom naháňal smrteľnú hrôzu, napriek všetkému bol ich otcom. Potom ho zavraždil vlastný syn a krátko nato zomrelo jej najstaršie dieťa Louisa. A teraz tu sedí, aby pochovala syna. Čo jej zostalo? Polovičný život? Ak vôbec niečo. Ktosi vošiel do kostola. Anette Fredmanová akoby nič nepočula alebo sa len úporne pokúšala zvládnuť situáciu. Žena vo Wallanderovom veku prešla uličkou medzi lavicami. Už si ju všimla aj Anette Fredmanová. Kývla jej na pozdrav. Žena si sadla do lavice niekoľko radov za nimi.

Gustáv Murín: Volajú ma Žaluď ...a ešte ma nedostali

„Ruža pozrie na hodinky. Žaluď to má z baru West na bratislavskej Kolibe do mraziarní odhadom päť kilometrov. Poloprázdnymi nočnými ulicami môže byť v bezpečí svojho opancierovaného mercedesu za nejakých pätnásť minút. A ak sa mu po ceste nestane nič zlé, tak bude dnešná noc len falošný poplach. No a keď už ju má nejako zmysluplne stráviť, tak kombináciou hrubého zväzku a tenkej zložky. Vyloží si nohy na stôl v kancelárii, kde svieti len stolná lampa. Inak je všade okolo ticho a pokoj. Siahne po zložke s nápisom Saša Makedonský (ešte že ho na základnej škole, tak ako ostatných, povinne mučili s ruštinou a azbukou!) a v okamihu sa tak vráti do roku 1960. Tým sa začína prvý záznam v zložke...“

Jo Nesbo: Zrada

Ako sa dostal do zamknutej búdky, ak nie je jedným z nich? Do riti! Harry už rozoznával zvuk motoriek. Nestihne to. Odistil zbraň a z celej duše si želal, aby ticho tohto krásneho rána na uzavretej diaľnici, na ktorej sa aj tak nikdy v živote netúžil ocitnúť, prerušilo trúbenie auta. Inštrukcie boli jasné, no on nedokázal rozmýšľať: Tenká vesta. Nulová komunikácia. Strieľaj, nie je to tvoja chyba. Má rodinu? Priamo za búdkou sa zjavil sprievod, ktorý sa rýchlo blížil. O dve sekundy budú Cadillacy v jednej úrovni s búdkami. Ľavým kútikom oka si všimol pohyb, zo strechy vzlietol malý vtáčik. Staviť alebo nestaviť...tie večné dilemy.

Michael Connelly : Rozsudok ulice

Musíte čakať na lož, nie však na hocijakú. Musíte si počkať na takú, ktorej sa môžete chytiť a ukovať z nej ostrý meč ako zo žeravého železa.

Michael Connelly : Kufrové tango

Všetci chceme byť detektívmi, ale nie všetci nimi aj naozaj sme.