Bola to čudná náhoda, že plukovník bol jedným z prvých, koho zasiahla guľka. Zasiahla ho oveľa skôr, ako sa vojaci priblížili k nepriateľovi.
Videl však, že St. Clare má šabľu zlomenú. Prečo bola zlomená?
Ako sa zlomila? Priateľko, bola zlomená ešte pred bitkou.“
„Och!“ zvolal jeho priateľ s akousi nútenou bodrosťou;
„a prosím vás, kde ostal ten druhý kus?“
„Môžem vám to povedať,“ riekol pohotovo kňaz. „V severovýchodnom kúte cintorína pri protestantskej katedrále v Belfaste.“
„Naozaj?“ spýtal sa Flambeau. „Vy ste ju tam videli?“
„Nemohol som,“ odpovedal Brown s úprimnou ľútosťou.
„Stojí tam veľký mramorový pamätník; pamätník hrdinského majora Murraya, ktorý padol ako slávny bojovník v chýrnej bitke pri Čiernej rieke.“
Zdalo sa, že Flambeau sa zrazu prebral k životu. „Chcete povedať,“ zvolal chrapľavo, „že generál St. Clare nenávidel Murraya a že ho zabil na bojisku. Lebo...“
„Ešte vždy ste predchnutý ušľachtilými a čistými myšlienkami,“ prerušil ho kňaz.
„Bolo to ešte horšie...”
Na druhý deň ráno sa dostavil k nim mladý politický komisár, ktorý spoza koženej gamaše vytiahol trstenicu a samoľúbo ňou švihal po byte, zrekviroval im dve izby, jedáleň, v ktorej sedeli a vedľa nej salón. Našťastie padli skôr, ako mohli poslať nájomníkov.
Ale najviac ho škrelo, že v ministerstve ho odsúdili na nečinnosť.
Skrývala sa v ňom neskrotná politická ctižiadosť a bez uplatnenia klepotala ako prázdny mlyn. V týchto neblahých mesiacoch iba podopieral kúty.
Bol mrzutý, nedôverčivý úradník, predtým nikdy do ničoho nezasvätil svoju manželku. Teraz sa mu rozviazal jazyk.
Na dlhých prechádzkach v budínskych lesoch, alebo tu, kým čakali na nevítaných návštevníkov, prednášal jej bez prípravy o svojich politických „platformách“ a o tých krpáňoch, ktorými zaplienili ministerstvo.
Nebolo také jednoduché povzniesť sa nad tým. Len čo vypil svoj čaj, premával sem aj tam, rozprával o kontrarevolučných udalostiach, ktoré razom nadobudli upokojujúcu, historickú osobitosť
„Nenudí vás to? Spamätala sa zrazu Oľga.
„Prepáčte, tie reči o podnikaní vás asi otravujú, pre umelca to musí byť nezáživné...“
„Ale kdeže,“ protestoval Jed úprimne. „Vôbec nie, naopak, som fascinovaný. Pozrite sa, celkom som pri tom zabudol jesť...“
Bola to pravda, naozaj bol fascinovaný, ale skôr jej očami a perami, tie sa pri rozprávaní pôvabne vlnili – mala ich natreté rúžom s perleťovým leskom, ktorý veľmi dobre ladil s jej očami.
Zmĺkli, znezrady sa na seba na niekoľko sekúnd zahľadeli a Jed pritom stratil akékoľvek pochybnosti: pohľad, ktorý sa mu vnáral do očí, bol plný túžby.
A Oľga podľa jeho výrazu okamžite pochopila, že to vie.
„Skrátka...“ povedala Oľga trochu v rozpakoch, „ je úžasné, že som náhodou natrafila na umelca, ktorý sa pri tvorbe svojich diel inšpiruje mapami od Michelina.
Najhoršie to bolo na cestnom mýte. Počula hlasy, hudbu, vrčanie motorov celkom pri sebe, úplne blízko...
tam pri nej: za priečkou. Desiatky ľudských hlasov. Žien, mužov, detí... Iba niekoľko centimetrov od nej !
Počula ich...! Zaplavila ju lavína pocitov.
Hovorili, smiali sa, chodili sem a tam, živí a voľní. Netušili, že je blízko nich, nevedeli o jej pomalom umieraní, o jej otrockej existencii...
Pohýbala hlavou, až narazila na kov a krvácala z nosa na zamastenú dosku.
Potom počula, ako jej kat povedal „ďakujem“, a dodávka sa pohla. Chcelo sa jej revať.
Keď ju sťahoval, bolo pekne a všetko kvitlo, o tom nepochybovala. Jar... Koľko ďalších ročných období ešte príde? Kým sa mu neznudí, kým ho neovládne šialenstvo a nezabije ju.
Odrazu si bola istá, že jej priatelia, blízki aj polícia ju už pokladajú za mŕtvu.
Jediná bytosť na svete vedela, že je nažive, a to bol démon, diabol, zlý duch, incubus.
SMITH
Kedy ste tam dolu vytiahli z vody posledného človeka?
WESSON
Tretieho marca minulého roka. Bolo to veľké zviera, bankár z New Yorku.
Tri dni býval v Great Falls, neskôr, keď ho už čakalo auto, aby ho odviezlo preč, si objednal fľašu šampanského a povedal, že sa ide ešte raz pozrieť.
Vybral sa sám až na most, vypil šampanské a potom skočil dolu. Viete, čo urobil ako posledné pred tým, než sa vrhol do prázdna?
SMITH
Povedzte mi to.
WESSON
Pomaly si stiahol rukavice a položil ich na zábradlie na moste.
Zvláštne bolo, že na hlave mal klobúk, pekný klobúk, aký nosia bankári, ale ten si nezložil, skočil dolu aj s tým pekným klobúkom...
Ľudia sú čudní.
Melinus si chytil nos. Ale ani to nepomohlo. Prostredie vplýva negatívne na jeho zažívanie. Chcelo sa mu zvracať, a to dnes ešte nič nezjedol. Všimol si to Galicus.
„Mne to už nesmrdí. Ja som tu pravidelne,“ chválil sa.
„Cha! Keby si tu bol tak dlho, ako títo úbožiaci, neviem, či by si sa takto vychvaľoval,“ ozval sa Valerinus.
„To by som asi neprežil...“
„A ja už vonkoncom nie!“ zvolal Melinus.
Prišli na koniec chodby. Pred nimi stáli silné, dubové dvere. Valerinus vybral zo zväzku jeden kľúč, ktorým tie dvere odomkol. Ocitli sa v mučiarni. Reťaze sa povaľovali všade okolo.
Mučiace nástroje, hrajúce sa s Melinovou a mučiteľovou predstavivosťou, sa tiež nachádzali všade naokolo. V strede miestnosti bol stôl. A na ňom nebožtík.
Svetlo fakieľ, zavesených na stenách, svietilo na jeho bledú kožu. Krv okolo rany už zaschla.
Manolo sedel rozvalený na gauči. Nič nevidel, nezačul, vnímal len okrajovo, že niekto otvoril dvere na obývačke a nič.
Ticho, tma, žiadne svetlo, len ohromujúce prázdno. Čistý priestrel hlavy. Na dlážku dopadol pohár s whisky a kúskami ľadu. Guľka vletela priamo cez temeno, zavŕtala sa do mozgu a spravila robotu.
Manolom prebehol posmrtný kŕč a potom už len srdce chvíľu pumpovalo krv do deravých ciev. Pár ráz ťuklo a prispôsobilo sa mŕtvemu okoliu.
Ignác chvíľu hľadel do Manolových sklenených očí. Boli otvorené, ale vôbec nie vydesené. Pokojné, opojené bohatstvom a alkoholom. Krvavá škvrna pod gaučom sa premieňala na lepkavú kaluž, bol čas vypadnúť.
Spiatočnú cestu mal niekoľko ráz schodenú, no lesom sa túlal dlhšie ako inokedy a sledoval, či je naokolo naozaj len spev vtákov.
Pri starej borovici stiahol vak s oblečením. Domov k Evičke sa vráti tak, ako odchádzal. Batoh s vecami si prehodil cez plece a cestou ho hodil do smetného koša blízko kolónie bezdomovcov.
Dobré skutky robil rád.
Agent naňho pozeral a čakal ešte niečo, no keď sa nič viac nedozvedel, opäť
sa zhrbil.
„Práca, ktorú robíte, nie je bezvýznamná,“ povedal šéf. „Ľudia sa na vás spoliehajú. Ja sa na vás spolieham. Prosím, berte ju vážne.“
„Áno, pane.“
Gamache vstal a agent s ním. Šéf ho odprevadil k dverám a pri jeho odchode kývol hlavou. Všetci v spoločnej kancelárii oddelenia vrážd sa dívali a čakali na výbuch.
Čakali, kedy hlavný inšpektor Gamache zatne do previnilca tesáky. Ešte aj Lacostová na to čakala a chcela to vidieť.
No nestalo sa nič. Agenti na seba kradmo pozerali a už sa ani neobťažoval
tajiť, akí sú spokojní. Legendárny hlavný inšpektor Gamache je slaboch.
Ešte neklesol na kolená, no čoskoro sa to stane.
Gamache zdvihol zrak od textu, keď Lacostová zaklopala.
„Smiem ísť ďalej, patron?“ opýtala sa ho.
„Samozrejme.“
Vstal a ukázal na stoličku.
