V skutočnosti to bol navonok skromný, nenápadný obchodík pána Papopolousa, obchodníka so starožitnosťami. To meno si získalo taký cveng, že nepotreboval reklamu. Navyše väčšina jeho transakcií sa neuskutočňovala za pultom. Monsieur Papopolous mal nádherný byt na Champs Elysées, dalo by sa teda predpokladať, že o tejto nočnej hodine sa nachádza práve tam, a nie v práci.
Bielovlasý muž však smelo stlačil takmer utajený zvonček. Ráznosť pohybu bola namieste. Dvere sa otvorili a stál v nich chlap tmavej pleti so zlatými krúžkami v ušiach.
„Dobrý večer,“ pozdravil hosť. „Pán je tu?“
„Áno, ale o takomto čase nikoho neprijíma,“ odvrkol sluha.
„Myslím, že mňa prijme. Povedzte mu, že prišiel jeho priateľ, monsieur le marquis.“
Sluha otvoril dvere dokorán a vpustil návštevníka.
Muž, ktorý sa predstavil ako markíz, si počas rozhovoru skrýval rukou tvár.
