Pomrvila sa v kresle, aby našla pohodlnú polohu. Detailne mu porozprávala, čo sa v noci stalo. Potom sa spýtal aj na Andreja. Povedala mu, že sa po tom, čo mu oznámila smrť jeho manželky, psychicky zrútil a museli ho hospitalizovať. Snažila sa spomenúť si na čo najviac podrobností, aby nezanedbala žiadny detail, ktorý by mu mohol pomôcť. „Mohol by som vypočuť aj pána Révaya?“ zodvihol zrak od notesa, do ktorého si starostlivo zapisoval poznámky Lenkinej výpovede. „Pána Révaya prepustili,“ hlesla. „Myslel som, že sa tu zdrží dlhšie,“ zatváril sa prekvapene. „Nie som jeho ošetrujúci lekár, podrobnejšie informácie vám preto neviem poskytnúť. Ak by ste sa chceli rozprávať s lekárom, ktorý ho ošetroval, opýtajte sa na recepcii, tam vás už nasmerujú.“ „V poriadku.“ Keď si bol istý, že mu povedala všetko, strčil zápisník s poznámkami do vrecka na saku. „Ďakujem vám, slečna Kelemenová.“ Dôraz dal na slovo slečna, postavil sa a načiahol sa ponad stôl, aby jej podal ruku. „Rada som pomohla,“ opätovala mu jeho pevný stisk. Odprevadila ho k dverám. V nich sa ešte náhle otočil. „Neviete mi poradiť, kde by som našiel primára Kelera?“ „Choďte po tejto chodbe až na koniec a posledné dvere vpravo,“ ukázala rukou smer. „Dovidenia...“