Mama patrila k prvej, možno k druhej generácii vysokoškolsky vzdelaných žien. Zvláštnym, no veľmi podnetným spôsobom sa v nej snúbili dve vlastnosti: ženské sebavedomie ako výraz emancipácie a rodinné založenie. Mala v živote dve kréda. Prvé: Ženy, poďme! A druhé: Tichý prevrat. To druhé sa jej splnilo, ibaže sa toho už nedožila. Určite by veľmi privítala Nežnú revolúciu. Odmietala komunizmus, lebo potláčal vieru, náboženstvo...

„Ale bol si aj pionier, nie? Bol. Mal som aj peknú červenú šatku. Ba dokonca to vyzeralo, že urobím aj kariéru. Ale čo? Raz mi povedali, že som dobrý a slušný chlapec a že by som mohol byť predsedom pionierov na celej škole. Povedal som, že dobre. Potom bola v telocvični celoškolská pionierska schôdza, zrazu vstala jedna učiteľka a vraví: „A teraz nás pozdraví nová predsedníčka celoškolskej pionierskej organizácie.“ Dosť ma to zaskočilo. Prišlo ti to ľúto? To zasa nie. Vyrastal si v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako ste doma vnímali režim, v ktorom sme žili? My sme boli zbožná katolícka rodina so všetkým, čo s tým súvisí – mali sme v sebe úctu k cirkvi a k jej predstaviteľom, dodržiavali sme všetko, čo si od nás aktívne vyznávanie viery vyžadovalo. Samozrejme, v krajine zúril komunizmus, nikto sa mu nemohol vyhnúť, žili sme v čase a priestore neustáleho prenasledovania viery a veriacich. No v tom mikrosvete v Nitre na Kalvárii, kde bolo dosť veľa zbožných rodín, kde sa krásne slávili cirkevné sviatky, kde bola každý rok púť k Matke Božej, to bolo skôr naopak – naše prostredie dosť dôsledne vytesňovalo komunistickú ideológiu.