„Walt má štrnásť rovnako ako ja, ale je taký vysoký, že vo futbalovom univerzitnom tíme by mohol robiť útočníka.
Má na to aj postavu – štíhlu a svalnatú – a veľké nohy.
Kožu má hnedú ako káva, o niečo tmavšiu než ja, a vlasy také vyholené, že vyzerajú len ako tieň na lebke.
Do tej zimy si vzal len čierne tričko bez rukávov a športové šortky. Nebol to práve typický odev mágov, ale s Waltom sa radšej nikto nehádal.
Dorazil ako náš prvý učeň – až zo Seattlu – a bol prirodzený sau – tvorca čarodejných príveskov.
Nosil na krku kopu zlatých retiazok s vlastnoručne vyrobenými magickými amuletmi.
Skrátka, bol som presvedčený, že Sadie na Jas žiarli, lebo Walt sa jej páči.
No nikdy by to nepriznala, pretože posledných pár mesiacov vzdychala nad iným chlapíkom, do ktorého sa buchla.
Vlastne to bol boh.
[Áno, jasné, Sadie. Už s tým prestanem, ale nezaprieš to.]
Keď sme im vtrhli do rozhovoru, Walt okamžite pustil Jas ruky a cúvol.
Sadie pozrela z jedného na druhého a snažila sa uhádnuť, o čo ide...”
„Spoza zavretých dverí ku mne doľahol mamkin hlas. Spozornel som, aby som určil jeho vlastnosti. Bolo to číslo 1, to znamená, že veget.
Komu by sa chcelo v tej zime vynášať smeti, mne teda nie. A ešte k tomu takú kopu.
Po štedrovečernej nádielke sa nám v byte nakopilo papiera ako na skládke v najväčšom bratislavskom obvode!
– Maxo, tie smeti, hovorím...
Z čísla 1 bolo razom číslo 3, a ja som vystrelil zo stoličky, akoby ma napadol roj včiel.
Rátal som s tým, že mamka mávne rukou a pošle so smeťami ocka, maximálne bude zvyšovať hlas postupne. Tieto skoky v stupnici som fakt nemal rád.
Pokladal som ich za neférové, lebo prichádzali nečakane a zvykli ma dosť vystrašiť.
– Už idem, – odvetil som namosúrene v otvorených dverách svojej izby.
V kuchyni už na mňa čakalo plné vrece. Bolo temer také vysoké ako ja. Pozrel som na mamku a ona si v mojich očiach prečítala výčitku. Lenže ostala neoblomná. Vôbec to ňou nehlo.
– Ocko teraz nemôže, má povinnosti, – utrúsila.
– Na Božie narodenie? – provokoval som.
– Poradíš si s tým. Si už veľký.
Čo som mal robiť?! Obliekol som sa, obul, chytil vrece do oboch rúk, našťastie vôbec nebolo ťažké, a vyšiel som von....”
„A vtedy si uvedomil, že ho takmer trasie od hnevu. Zlostil sa, že sa títo „plážoví piráti“ túlajú po mori a pletú sa do cesty skutočným posádkam, ako je aj tá jeho, ktoré majú pred sebou serióznu prácu.
A zlostil sa, že z tejto šarvátky sa nevykľul uspokojivý boj, aký by mu bol poskytol iný profesionál. Taký boj už potreboval, volalo po ňom jeho telo i duša.
No predovšetkým sa hneval na seba, lebo dopustil, aby sa mu situácia vymkla spod kontroly.
„Je koniec,“ začul Jacobyho hlas, ktorým oboznamoval porazeného mladého kapitána s jeho situáciou.
„Koniec, Connor,“ zopakoval Jacoby a obrátil sa k spolubojovníkovi. „Zlož meč.“
Jacobyho hlas znel zreteľne a sebavedome – preňho sa naozaj všetko hladko uzavrelo.
Jacoby tak vnímal každý boj a každú misiu, každý deň, každú noc. Všetko videl čierno-bielo, ani náznak sivej.
Connor si trpko pomyslel, že on to nikdy nemal také jednoduché. Koniec prostých začiatkov a koncov.
Po tom, čo sa o sebe dozvedel, po tom, čo mu oznámili, že na sebe nič nezmení, ho čakala len neúprosná večnosť a jediná pravda: že sa volá Connor Tempest a je synom vampíra....”
„Chlapče, to nie je tvoja starosť!“ odvetila Margira podráždene.
„Radšej choď spať, tak ako všetky poslušné deti, ak nechceš mať také problémy ako on! Máme predsa dohodu, zabudol si? Určite nechceš, aby som vyzradila tvoje tajomstvo, všakže?“
To Zaniana zjavne vyľakalo. Pokrútil hlavou a začal sa ospravedlňovať: „Prepáčte, veď viete, aký som vám vďačný za to, čo ste pre mňa urobili.“
Prekvapená Margira spočiatku bľabotala: „V poriadku, v poriadku... len už choď spať!“
Zanian sa ešte raz ospravedlnil a zaželal jej dobrú noc. Keď sa jej obrátil chrbtom, okamžite z jeho tváre zmizol vystrašený pohľad. Spokojne vykročil smerom k Liamovej izbe.
Počas krátkeho rozhovoru sa mu podarilo ukradnúť dokrčené plátno trčiace z vrecka nič netušiacej Margiry. Chcel ho hneď zaniesť Liamovi a opýtať sa, či sa mu podarilo niečo zistiť.
Odrazu sa za ním ozval hlas hlavnej vychovávateľky, ktorá naňho volala. „Kade to ideš? Si nejaký popletený!
Tvoja izba je predsa na opačnej strane!
Ja sa začnem červenať a musím ti odpovedať: To ešte presne nevieme, ale raz na to prídeme.
Keď vyrastieš, budeš môcť pri odhaľovaní týchto záhad pomôcť pri odhaľovaní týchto záhad pomôcť.
Veľa toho nepoznáme, lebo títo ľudia ešte nevedeli písať. A naše spomienky tak hlboko do minulosti nesiahajú.(Medzitým sa až tak veľmi červenať nemusím, pretože niečo z toho, čo som kedysi napísal, dnes už celkom neplatí).
Čosi som však aj správne prorokoval. Dnes vieme oveľa presnejšie, kedy títo ľudia žili.
Prišli na to prírodovedci, ktorí objavili, že niektoré látky, ako napríklad drevo, rastlinné vlákna a vulkanické horniny, sa pomaly, ale pravidelne menia.
Na základe toho sa dá vyrátať, kedy vznikli, alebo kedy rástli.
