Christiane Gohl: Jar medzi koňmi

Musela som sa smiať. Pred našou prvou hodinou jazdy sa mi Thorsten priznal, že jazdenie na koni považoval za jednoduchú záležitosť. Pre tento šport sa rozhodol iba preto, lebo si myslel, že jazdenie na koni si nevyžaduje viac námahy ako jazda na motokáre. Medzitým sme už o tom obaja vedeli viac. Predovšetkým Thorsten, ktorý na každej hodine jazdenia vypotil litre potu – a nie iba od strachu.

Christiane Gohl: Žolík pre všetky prípady

Môj vstup do jazdeckého športu beztak prebiehal dosť turbulentne – v podstate som sa zamilovala hneď trikrát: Najprv do plejboja Heika, dosť brutálneho skokana, ktorého mohol človek obdivovať len vtedy, keď koňom vôbec nerozumel. Potom do Žolíka Obrovitého, ktorý vtedy ešte patril Heikovej sestre, a napokon do Thorstena. Jeho kvality princa z rozprávky sa síce ukázali až neskôr, ale časom sa z neho vykľula skutočná hlavná výhra – keď práve nemal vypnutý mobil

Wendy Mass: Konečne dvanásťročná

Zjavne nikto nezbadal, že som zmizla. Dokonca ani moja najlepšia kamoška Annabelle. To ma neprekvapuje. Okrem mojich rodičov (ktorí si ma všímajú až príliš) si ma ľudia nevšímajú. Zvyčajne splývam s prostredím okolo seba ako chameleón.

Louise Rennison: Sen noci pančuškovej

Bola som presvedčená, že sa už nebudem môcť vrátiť a že si nikdy neobujem zlaté črievičky potlesku. Všetko sa zmenilo, keď učiteľka tanca Blaise Foxová uvidela môj Tanec cukríkového bicykla. Bol to balet na melódiu Cukrovej víly z Luskáčika, ibaže na bicykloch. Na konci sa mi baletná sukňa zachytila do zadného kolesa, vystrelilo ma z bicykla a zdemolovala som zákulisie.

Jela Mlčochová: Zabudnutá africká kliatba

Možno si pomyslíte, že som prišla o rozum, ale pravdou je, že v mojom dome niekto v noci spieva. Iste uznáte, že je to zvláštne, najmä ak vezmeme do úvahy, že tu bývam celkom sama, a teda v dome okrem mňa nikoho niet. – Jakživ som nečítala väčší nezmysel! – rozčertila sa stará mama, keď vari päťdesiatykrát dočítala list. – Tá Alica! S tou jej poverčivosťou je to čoraz horšie. Stále okolo seba vidí niečo nadprirodzené. A pritom zrejme zabudla vypnúť televízor.

Joe Schreiber: Lenny Cyrus, školský vírus

Od tej chvíle všetky decká v škole hovorili o mne celkom inak. „Lennyho Cyrusa zachránila baba!“ Človek by si pomyslel, že také niečo po niekoľkých dňoch utíchne. No, prinajhoršom po niekoľkých týždňoch, dobre, možno po mesiaci, lebo potom si ľudia už musia nájsť zaujímavejšiu tému. To mi aspoň tvrdili mama s otcom.

Henriette Wich: Podvod na kastingu

Odrazu chytila Kim za rameno. „Ale to najlepšie som vám ešte neporozprávala! Pýtala som sa mojich rodičov, či by sme nemohli používať tú starú šopu za naším domom, a súhlasili!“ „Super!“ nadšene vykríkla Kim. „Ale dúfam, že si rodičom neprezradila, na čo budeme šopu potrebovať!“ Franciska si poťukala po čele. „Hádam ma nepovažuješ za hlupaňu? Ani slovom som nenaznačila, že to má byť Hlavný stan nášho Klubu pátračiek.

Chris Colfer: Krajina príbehov: Návrat zlej sudičky

„Nemôžem opustiť svoj ľud,“ bránila sa. „Veličenstvo, nechcem vám protirečiť, ale mŕtva kráľovná svojmu ľudu neprospeje,“ krútil hlavou radca. Ruženka pocítila v bruchu zovretie strachu. Mŕtva? Čo tým myslel? Kým sa spamätala, stráže ju doslova zdvihli z postele a postavili na nohy. Spolu s radcom ju rýchlo vyprevádzali k dverám. Ani sa nestihla rozlúčiť.

Chris Colfer: Krajina príbehov: Čarovné zaklínadlo

Zlá kráľovná mala skutočne srdce z kameňa, ale nie v hrudi. Na stolíku v kúte cely ležal kameň v tvare ľudského srdca. Bol to jediný predmet, ktorý Zlej kráľovnej po zatknutí ponechali. Snehulienka si ten kameň pamätala z detstva. Macocha si ho vždy veľmi cenila a nikdy ho nespúšťala z očí. Snehulienka mala zakázané dotýkať sa ho, ale teraz jej v tom nemohlo nič zabrániť.

Henriette Wich: Nebezpečný čet

Kým začala tlačiť zoznam, rozhodla sa, že si ešte prezrie aj ďalšie stránky detektívnej výbavy. Pri vyhľadávaní sa zastavila na jednom linku, pri ktorom bola tučným písmom vytlačená krátka informácia o knihe „Detektívi na korčuliach“. Išlo o detskú krimi, kde detektívi nielenže mali fantastickú výbavu, ale neustále sa pohybovali na inlajnoch. Franci zvedavo klikla na link.

Peter Karpinský: Sedem dní v pivnici

Celestín osamel. Ešte raz skúsil prehľadať všetky miesta, kde by sa mohli skrý- vať jeho príbuzní, no znova nič nenašiel. Bolo to zvláštne, všetci odišli a jeho tu nechali samého. „Ale prečo?!“ pýtal sa v duchu Celestín. „Čo som bol zlý? Neposlúchal som? Alebo ma už nemajú radi?“ Nerozumel tomu. „Prečo ma opustili?! Ako len mohli...?!“

Edmondo de Amicis: Srdce

Učte sa a buďte dobrí. Ja nemám rodinu. Mojou rodinou ste vy. Vlani som ešte mal matku; zomrela mi. Zostal som sám. Mám na svete iba vás, nemám inú lásku, aj moje myšlienky patria iba vám. Vy máte byť mojimi synmi. Mám vás rád, majte ma aj vy radi. Nechcel by som dakoho z vás trestať. Dokážte mi, že ste správni chlapci; naša trieda bude ako jedna rodina a vy budete mojou potechou a pýchou. Nežiadam, aby ste mi niečo sľúbili slovami; som si istý, že v srdci ste už povedali áno.