Paula Danzigerová: Ambra Čierna 2.-Ide do štvrtej triedy

Usmejem sa pri myšlienke, že si človek Max ľahne a robí mŕtveho. Aj mama sa usmeje. „Vidíš, predstava, že sa s ním zoznámiš, nie je až taká hrozná. Práve si sa usmiala.“ „Spomenula som si na toho psa Maxa, ktorého mali susedia,“ odpoviem škodoradostne, „a ako mu prikazovali, aby si ľahol a robil mŕtveho.“

Hallie Marshall: Múdrosti zo Stoakrového lesa

Celú cestu cez les držal Krištofko Robin Pufa za labku. Ten zas držal balónik. Keď prišli k tomu správnemu stromu, Puf vraví: „A teraz ma pusti!“ Krištofko ho pustí a Puf sa začne vznášať nahor stále vyššie a vyššie. Tvári sa, že je mráčik, z ktorého zaprší.

Czeslav Janczarski: Leto Macka Uška

Keď sa Anička s Uškom vrátili domov, Macko hneď prosil o krajec chleba. Ej, ale mu chutil chlebík po prechádzke! Jedol s chuťou a takto rozmýšľal: ,Ako to je naozaj s tým chlebom? Jem ho deň čo deň, a neviem, či sa robí z múky, či zo zlatých zrniek, alebo zo zelenej trávy?' Uško si poškrabkal ovisnuté uško a hlboko sa zamyslel: ,Kto mi to len všetko vysvetlí?'

Charles Dickens: Evanjelium podľa Dickensa

Podobne sa mu posmieval aj jeden z lotrov na kríži: Ak si Kristus, zachráň seba i nás! Ale druhý lotor, ktorý sa kajal, povedal: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva! A Ježiš mu odvetil: Ešte dnes budeš so mnou v raji.

Hans Christian Andersen: Neznáme rozprávky o anjeloch, ľuďoch a zvieratkách

„Ale ja sa nechcem ukláňať!“ odvrkla pohánka. „Zavri svoje kvety a skloň sa!“ napomínala ju stará vŕba. Nedívaj sa do bleskov, keď sa trhajú mraky! Ani ľuďom to nie je dovolené, lebo bleskom sa dá nazrieť do nebies a ten pohľad ich môže oslniť. A čo sa potom môže stať nám, malinkým rastlinkám, keby sme sa na to odvážili? Sme omnoho menšie!“ „Omnoho menšie?“ kričala pohánka. „Potom sa naschvál budem dívať Pánu Bohu do okien!“ A v návale pýchy tak aj urobila.

Balco Július: Strigôňove Vianoce

-Čože! – zreval strigôň. – Ja vám ešte ukážem, aký som ja chlap! Schystajte sa na preteky do Prudkého vrchu! Uvidíme, kto z koho! Obul si svoje sedemmíľové čižmy a všetkých hájnikov o polovicu svahu predbehol. Z vrchu sa im vysmial a ešte si aj z plných pľúc zajódloval. -Máš psie srdce, chlape, - vešali hlavy zahanbení hájnici, ale strigôňovi potupu neodpustili. Večer sa tajne zišli.

Josef Čapek: Rozprávky o psíčkovi a mačičke

"To bolo vtedy, keď psíček a mačička ešte spolu gazdovali. Mali pod lesom malý domček a tam spolu bývali a chceli všetko robiť tak, ako to robia veľkí ľudia."

Janka Šramková: Poviedky o zvieratách z Demänovskej doliny

Hlucháň si spieval jedna radosť a čarovná pieseň lásky znela dolinou. Na hlavný hrebeň Nízkych Tatier od Ďumbiera po Chopok prenikli prvé svetelné lúče. Sú v prírode momenty, ktoré ani najväčší majster pera a myšlienok nedokáže opísať, myslím si, že tieto patrili tiež medzi ne. Po hodnej chvíli hlucháň zletel zo smreka a spieval si ďalej na starom pni. Jeho predvádzanie nemalo konca. Spúšťal krídla, roztvoril veľký vejárový chvost a tokal. Podstatne tichšie sa mu už ozvala aj hluchánia sliepka. Za ten výkon si lásku a párenie určite zaslúžil.

Daniel Hevier: Svet zachránia rozprávky

Krištof si zvykol na prezývku, ktorú mal od prvej triedy. No mohol spolužiakom zazlievať, že ho volali Fóri, s dôrazom na dlhé ó, keď mal priezvisko Kristofori?

Ján Navrátil: Námorník Kapko Dierka

Lode neodplávali z bohatej krajiny preto, lebo boli preťažené. Námorníci v zlatom opojení zabudli na čiaru ponoru. Loď nie je pevnina, má svoju mieru." "Tak je, Kapko Dierka," ozval sa rak pustovník v zlatej amfore. "Ale na tú mieru zabudli preto, lebo neskrotili ducha, čo im v bohatej krajine šepkal: - Ber, len ber, využi príležitosť! Nakladaj poklady, ešte, ešte, ešte stále nemáš dosť.... - Duch Atlantídy prebýva v každom človeku. Ďakujem za ulitu. Holahó!"

Kolektív autorov: Poletíme za dúhou 2

"Dakujeme....víte, pán doktor, Fero, teda jako mój brat sa nám vysmíval, že načo ideme do nemocnyce .... šak je to len malý škreček .... ale ja som mu povedal .... ty si sa Pánubohu fakt nepodaril, brat mój ..... život neny malý alebo velký .... život je len jeden ....."

Peter Glocko: Šťastenko a čierny pán

Keď ho ráno pošteklil prvý lúč slnka, prudko sa posadil a rozhliadal sa okolo seba. Mladého pútnika so sokolom nevidel, no stále sa mu v uchu ozýval šepot: "Keby ste na svitaní odvalili ten biely kameň pri potoku..." A tak ho odvalil - a našiel pod ním starý hlinený hrniec, plný zlatých dukátov. "Ďakujem ti, chlapče, nech si, kto si, pre mňa si Šťastenko. Pre mňa a pre moju rodinu ním aj naveky zostaneš!"