„Čím viac sa Dominik snaží priblížiť odstrkovaným kamarátom, tým viac cíti blízkosť Ježiša a Márie, do ktorých vkladá celú svoju dôveru. Vždy nájde originálny spôsob, ako byť Ježišovým učeníkom. V triede? Dáva pozor a nenechá sa rozptyľovať. V jedálni? Dlho ostáva pri stole a často vidieť, ako vychádza posledný. Len málo ľudí vie, že Dominik čaká, aby mohol pozbierať chlieb, ktorý ostáva na stoloch a takto sa vyhnúť plytvaniu. Na dvore cez prestávku? Pozýva osamotených kamarátov, aby sa zapojili do hry. Malému chlapcovi, ktorý nemá rukavice, dáva svoje. Večer po škole ponúkne pomoc niektorému zo spolužiakov, ktorý má ťažkosti s učením."
Volám sa Lola Laforêtová - áno, viem, teraz ste si pomysleli, že musím byť striptérka. Všetci si to myslia. v skutočnosti som šéfkuchárka a majiteľka Hotela Riviéra, a kým som sa vydala za "toho Francúza", bola som oveľa obyčajnejšia Lola Marchová z Kalifornie. Ale to je dlhá história. Už je to šesť rokov, čo som v Hoteli Riviéra privítala prvých hostí, aj keď "hotel" je priveľmi honosné pomenovanie pre starú vilu. Je to jednoduchá, nenápadná budova s chladnými dlaždicami na podlahách. Je v nej iba osem izieb, každá má vysoké sklené dvere na terasu so záplavou bugénvileí a omamne voňajúcich jazmínových kríkov. Nájdete ju na borovicami porastenom ostrohu pozdĺž Ramatuellskej cesty, neďaleko Saint-Tropez, na konci dlhej piesčitej cesty lemovanej píniami a plnej cvrlikania cikád.
Dajako to vo mne brble, kvasí, šumí, lomcuje to so mnou, idem si oči vyočiť na dievkach, jarnú únavu mi rozohnala vôňa orgovánu. Tento májový čas veru vie rozhýbať nielen omladinu, ale i nás recyklovaných plejbojov. Doma sa nedá ani obsedieť, len ta ma ťahá kamsi do ulíc, kde sa ako vlnkami kučeravá rieka krútia dievčenské, či ženské prednosti aj zadnosti. Aj by som sa rozhodil, aby som bol všade, ani žmurkať radšej nechcem, aby mi neušiel ani ten najmenší okamih krásy jarného sveta, jarného seba balamutenia, tohto divokého kypenia všetkej miazgy vo mne.
Nedokážem to vysvetliť. Môžem vám povedať len to, čo som videl. A jazyk zlyháva. Je skutočne neopísateľné to, čo som videl: zvuky, veľkosti, farby, vône. Ako môže človek opísať miesto, ktoré sa volá nebo? Spomínam si, že som tam poznal veci, ktoré si teraz nepamätám - alebo si nemám pamätať. Bolo mi umožnené vidieť mnoho vecí, ale bolo tam oveľa viac toho, čo mi nebolo dovolené vidieť. Mnohí ďalší ľudia mali podobné zážitky neba a niektoré veci, ktoré videli, sú rovnaké ako to, čo som sám videl. Niektoré iné nie. Každý, kto má takúto skúsenosť, ju bude vnímať odlišne. Mnohé veci, ktoré som videl a zakúsil, pravdepodobne nebudú tie isté, ktoré bude vidieť iná osoba, pretože každý sme originál a Boh s nami koná jednotlivo.
