Ocko, v Anglicku sa hovorí, že ak sa žena do dvadsaťpäťky nevydá, je z nej stará dievka. Viem, že na takéto veci nemyslíš ale od minulého mesiaca mám dvadsaťtri rokov."
Keď videla, ako mu myklo kútikmi, sklonila hlavu. "Prosím ťa, nesmej sa mi. Mne nejde len o plesa a koče. Priznám sa, že sa mi páčia - ktorému dievčaťu by sa nepáčili? -, ale to nie je všetko, dúfala som, že ma poznáš natoľko, aby ti to bolo jasné."
"Tak o čo ide, Edie, drahá moja?" spýtal sa jej prívetivo. "Čo ťa trápi?"
Pozrela mu do očí. Pripadala si veľmi zraniteľná."Nechápeš to? Ja... chcem si niekoho nájsť, ocko."
Ja mám tridsaťdeväť rokov, na ktoré nevyzerám. Niekedy si myslím, že iba preto, lebo som na ne nedozrela. Je za mnou polovica života, nemám rodinu, partnera ani prácu, ktorá by mi bola koníčkom. Doteraz neviem, čo mi vlastne ide dobre, čo by ma naozaj bavilo, čo by som v živote naozaj chcela dosiahnuť. Možno to nie je nič zvláštne, možno je takých žien veľa, no na rozdiel odo mňa je v ich živote vymedzenom rodinou mnoho "musím", ktoré všetko prikryjú, a ak to občas prerazí na povrch, aj ospravedlnia. Akosi som sa stratila vo vlastnom živote.
Želal by som si, aby sa všetky moje patálie a lapálie vyriešili rovnako, ako sa nedávno vyriešili problémy s telefónom na Hollého ulici, kde mala moja žena byt po mame. Prístroj najprv stratil signál, volal som poruchovú službu, no odtiaľ mi oznámili, že linka je v poriadku, chyba musí byť v aparáte, načo som po príchode do
Prievozu opäť zavolal na linku v meste a zanechal v jej schránke odkaz: „Aparát, oprav sa.“ Na druhý deň ráno mi odtiaľ volala moja žena, že všetko funguje, aparát sa naozaj opravil.
