„Strýko zamieril ku skale, kde Hans uložil prístroje. Vykračoval rezko, bol veselý, radostne si mädlil ruky. Držal som s ním krok a bol som zvedavý, či som sa v odhade smeru nepomýlil. Keď sme prišli ku skale, strýko položil buzolu na plochý vodorovný kameň a pozoroval tancujúcu strelku. Tá sa zopár ráz pootočila, vychýlila a potom sa ustálila. Strýko na ňu chvíľu civel, potom si pretrel oči, znovu sa na ňu zahľadel a napokon, úplne bezradný, obrátil sa ku mne.
-Čo to má znamenať? - opýtal sa skôr seba než mňa.
-Pozri sa, - kývol na mňa. -Nože sa pozri!
Prekvapenie mi vyrazilo dych a vzalo reč. Hrot strelky ukazoval sever tam, kde sme predpokladali, že je juh."
„Útvar sa chystal. Zo sídla pluku drnčali telefóny na znervóznené veliteľstvo útvaru, to naháňalo dôstojníkov zo štábu, oni zas veliteľov rôt, títo veliteľov čiat, velitelia čiat zas ziapali na poddôstojníkov a všetko si napokon vypili obyčajní vojaci. V prestávkach medzi hodinami politického školenia a bojovej prípravy drali kefy, zametali chodníky, vyhrabávali trávu, v skladoch ofukovali prach a prekladali materiál. Okrem toho dupľovane šaškovali pri výcviku. Po rozkaze sa denne nacvičoval slávnostný pochod. Spestrovalo ho jačanie podplukovníka Migrifiča, šéfa útvaru, na veliteľov rôt, pochodujúcich pred svojim mančaftom."
„Pristupujeme k umeleckému dielu. Čo od neho očakávame? Doteraz sme sa zaoberali umením ako veľmi vážnym javom, ktorý nám pomáha orientovať sa vo svete, provokuje naše myslenie, ponúka nám reflexiu našich emócií, upozorňuje nás na naše predsudky a stereotypy. Prezrime si umelecké diela, ktoré sú v tejto učebnici a uvažujme: ako nás nútia skoncentrovať sa na ne, ako nás nútia zahľadieť sa do seba samých alebo uvažovať o svojom mieste vo svete. Musí byť umenie vždy také vážne, seriózne, hlbokomyseľné, dramatické? Veď život nie je stále vážny. Naozaj očakávame od umenia len takú hlbokomyseľnosť? Urobme pokus a skúsme, či sa dá s umením trochu zabaviť, potešiť."
