Marley sa prechádzal asi ako rozbehnutá parná lokomotíva. Rútil sa dopredu a tak napínal vôdzku, až sa skoro pridusil. My sme ho ťahali dozadu, on nás ťahal dopredu a kašľal ako dlhoročný fajčiar, lebo ho dusil obojok. Odbehol raz napravo, raz naľavo, skočil ku každej poštovej schránke a kríku, oňuchával, dychčal a močil, ani sa nezastavil, takže pravidelne väčšmi ocikal sám seba než cieľový objekt. Krúžil za nami, obmotával nám vôdzku okolo členkov a potom sa prudko vrhol vpred, až nás skoro zhodil. Keď sa k nám priblížil niekto so psom, Marley naňho radostne vyskakoval, a keď ho vôdzka ďalej nepustila, dvíhal sa na zadné a túžil sa skamarátiť. "Ten váš pes teda naozaj miluje život," poznamenal istý psíčkar, a tými slovami povedal všetko.
„Keby som Ti podal krehké, práve narodené dievčatko, viem, že by si ho chránila svojím životom. Tvoje ruky by boli silné, nohy plné istoty a oči by boli veľmi pozorné. Moja drahá, dávaj pozor, ja som do Teba vložil niečo rovnako vzácne a krehké. Je to Tvoje srdce,... Tvoj život samotný! Váž si ho. Chráň ho. Dávaj naň pozor z celej sily, lebo tento svet a jeho potešenia sú ako únoscovia, ktorých nič nezastaví pred tým, aby mi ukradli Tvoje srdce a zničili ho. Moja vzácna, ja chcem pre Teba to najlepšie! Ak aj niekedy cítiš, že hriešne rozkoše tohto sveta nevyzerajú škodlivo, predsa Ťa oddeľujú odo mňa. Tak ako novorodenec bez láskavej starostlivosti je bezbranný. Ty budeš tiež trpieť, ak mi zoberú Tvoje srdce. Preto Ťa žiadam, aby si strážila svoje srdce a privinula sa ku mne, Zdroju svojho života.
S láskou Tvoj Kráľ a Tvoj Darca Života"
Zatváram oči, nechávam temnotu rásť a šíriť sa, kým nesplynie so smútkom do niečoho horšieho – do spomienky, retrospektívy. Ja som ho nielen prosila, aby sa vrátil. Teraz si spomínam, že som plakala. Vravela som, že ho ešte stále milujem a vždy budem. Prosím, Tom, musím s tebou hovoriť. Chýbaš mi. Nie, nie, nie, nie, nie, nie.
