„Jupiter, Nick a Vicky to skúsili s úplatkom: sľúbili Timonovi toľko zmrzliny, koľko len chce, za to, že im porozpráva viac o Marielle a vlčích duchoch. Chlapec sa však nedal prehovoriť. „Povedala, že to nesmiem nikomu prezradiť," vysvetlil s vážnou tvárou. Zatiaľ čo hltali chlebíčky, ktoré im rozdelil Denni, Jupiter povedal: „Opäť dieťa, ktoré údajne stretlo vlčích duchov. A čo za plyšové zvieratko nosí so sebou?"
„Vlka," odpovedali naraz Vicky a Nick."
„Zvyšok výletu som presníval. Sníval som, že znova vyrážam na dráhu, ale tušil som - ako vysvitlo, správne -, že je to nepravdepodobné. No aj tak. Získal som spomienku, skúsenosť, ktorú som si mohol v duchu znova a znova oživovať. Dve brechnutia znamenajú rýchlejšie. V spánku dodnes niekedy dva razy brechnem, lebo sa mi sníva, že Denny ma vozí po okruhu Thunderhill, dávame si horúce kolo a ja dva razy zabrešem, aby pridal. Ešte jedno kolo, Denny! Rýchlejšie!"
"Colton znovu rukou naznačil šerpu a vysvetlil mi, že v nebi nosia ľudia iné farby než anjeli. Môj zásobník na nové informácie bol už takmer plný, ale chcel som vedieť ešte niečo. Ak Colton naozaj navštívil nebo, videl všetko, o čom mi povedal - Krista, kone, anjelov, iné deti - a ešte aj bol tam hore (je to vlastne hore?) dosť dlho, aby sa stihol učiť, na aký čas teda "opustil" telo? Colton stále kľačal na kuchynskej stoličke s uterákom okolo krku. "Vravel si, že si bol v nebi a stihol si všetky tie veci, veľa vecí... Ako dlho si vlastne bol preč?" Syn mi pozrel priamo do očí a ani na chvíľu nezaváhal: "Tri minúty," odvetil. Vzápätí zoskočil zo stoličky a zdúchol naspäť k hračkám."
„Na jeseň v roku 1962, keď som mal pätnásť rokov, sa začala písať nová kapitola môjho života. Nastúpil som na odbornú školu v Grazi, čím sa oficiálne začali moje učňovské roky. Hoci som stále býval doma, telocvičňa mi v mnohých smeroch nahradila rodinu. Starší chlapci pomáhali mladším. Ak sme robili niečo nesprávne, pristavili sa pri nás, alebo nám opravili techniku. Karl Gerstl sa stal jedným z mojich tréningových partnerov, a spolu sme sa tešili vzájomnej inšpirácii, povzbudzovali sme jeden druhého a kamarátsky medzi sebou súperili. „Idem dať desať opakovaní s touto váhou, za to ti ručím," zvykol podpichovať Karl. Následne ich spravil jedenásť, aby mi to natrel, a zahlásil: „Tak to bola paráda!" Ja som sa naňho iba pozrel a zahlásil som: „Tak a teraz idem ja na dvanásť."
