" Jeho hlas ju upokojuje, čičíka, jeho ramená si ju privinú. Len tak, z ničoho nič, celkom nečakaná nežnosť. Jeho ruky, slnečná páľava, jej pokožka. Zaspala som. Je to moja vina, musíme ich nájsť. Kde sú, božemôj, kde len sú? Čo som to vykonala, musíme sa vrátiť, musíme ich hladať, stratili sa, sú preč, jednoducho preč. Čo ak sú mŕtvi? Kričí. Vytrhne sa mu z náručia, mláti sa po tvári, zas a znova, viní sa z toho, čo sa stalo. Je to moja vina, vrieska. Keď ju pevne zovrie, mláti aj jeho, plače, chce sa mu vytrhnúť, teraz musí robiť všetko správne..."
Blumová. Všetko, čo teraz povie, všetko, čo spraví, ho musí presvedčiť, musí jej veriť, nesmie zapochybovať, ani na sekundu, ten neznámy pekný muž. Dovolí, aby ju pevne stisol v náručí, sú si celkom blízko, jej tvár na jeho hrudi, on ju drží, ona rýchlo dýcha, vdychuje jeho vôňu, počúva jeho hlas, ktorý šepká. Volám sa Mark. Som policajt, všetko bude, ako má byť....
" Simone postupne opisovala prvú noc, keď sa zobudila s pocitom, že niekto cudzí je v byte. Ako zacítila cigaretový dym v kuchyni, dvere na chodbu našla otvorené a z chladničky sa šírilo slabé svetlo...
"A Erik?" pobádal ju Kennet. "Co robil on?" Chvíľu váhala, potom pozrela otcovi do očí a povedala: "Neveril mi...povedal, že niekto z nás musí byť námesačný."
"Do čerta," rozhorčoval sa Kennet. Simone cítila, ako sa jej tvár znova mraštila. Otec obom nalial kávu, poznamenal si niečo na papier a vyzval ju, aby pokračovala. Porozprávala mu o injekcii do ruky, ktorá ju zobudila nasledujúcu noc, ako vstala a počula z Benjaminovej izby zvláštne zvuky..."
