A v tom čase chcete, Slováci, aby som vám písal? A to písal len na takú garanciu: „Postea addemus opinionem nostram?“ No, kto toto vie povážiť, môže si pomyslieť, aká sa na to privolenie vyhľadáva smelosť a odhodlanosť! — Ale hrom a peklo! — ručí hen zas akýsi Šelpičan. — Nuž kedyže nám už raz povieš, čo sú to tie korytnické poháriky? Hop — ako som sa zľakol! Nuž hľa, veď aj toto je korytnický pohárik, ktorý vrtenie v nose spôsobuje tomu, kto ho vypije. Akože chutil? — Čo nás tam po satirách, my chceme vedieť, čo je tá Korytnica! Hľa, braček, komu hus, komu prasa; komu satirami plnená klobása! A ako vedel za starodávna ktosi povedať: — Difficile est satiram non scribere, — tak sa môže nájsť teraz dakto, čo povie: — Ťažko je nehovoriť Slovákom pravdu! Ale — veď je nič, poviem vám aj o Korytnici dačo. Ale mračí sa — už aj počína pohadzovať, korytnická vodička oslabne a nebude tak vrtieť v nosoch. Lež musíme ju aj v tomto jej stave poznať a pozrieť na ňu tak, ako je.