„Bol som práve pri tom, keď krížnik vliekli k nám do doku dva parníky.
Keď bola loď v doku, bola pripevnená drôtenou oceľovou líniou ku kruhu, zasadenému do múru, aby ju vlny neodrážali od brehu.
Táto línia bola hrubá 5 cm a 30 metrických centov ťažká. A predsa jeden z parníkov, ktorý bol od kormidelníka neopatrne vedený, pretrhol tú líniu ako pavučinu.
Žasol som, akú silu má taký parník. Aké obrovské stroje, ohromné lode ovláda malý, slabý človek!
A teraz dosť. Inokedy viac. Píšte mi, ako gazdujete a ako vám zdravie slúži. Pozdravujte odo mňa všetkých priateľov a známych.
A myslite na mňa. Keby ste vedeli, ako často ste mi pred očami, všetci! A čo sa namyslím na svoje milé rodné Mládzany!
je krásne, obloha čistá, azúrová, už skoro mesiace sú tu tropické horúčosti. Iba mne býva v srdci zima.
Cítim sa vše taký opustený vo svete...”
„Alistair a Eleanor sa pozreli na Barnabyho, ktorý sa na nich usmieval a radostne rozhadzoval ručičkami a nožičkami, no ani jeden z rodičov jeho úsmev neopätoval.
Henry a Melanie si vymenili prekvapené pohľady.
Neboli zvyknutí na to, že sa ich rodičia spolu rozprávajú takýmto tónom.
Rýchlo teda vytiahli darček, ktorý včera kúpili za svoje vreckové.
„To je pre Barnabyho,“ povedala Melanie.
„Darček na privítanie.“
V rukách držala pekne zabalenú škatuľku. Eleanor trochu obmäkčilo, keď videla, ako deti vítajú svojho bračeka.
Chcela zobrať škatuľku, ale v tej chvíli sa Barnaby znova vzniesol, spadla z neho deka a pomaly stúpal k stropu, čo bola dlhšia cesta ako v taxíku.
Aj úder do hlavy bol tentoraz silnejší.”
„A vraj bývať v paneláku je nezdravé. Tu na vás nikdy nič nespadne. Zato ten ich krásny dom na námestí by asi mali zbúrať. Má síce takú tú peknú
vežičku, kde má Hermína izbičku, ale je už veľmi starý. Ešte aby ju tak zabilo úplne! Aj tak tam bývajú iba dve rodiny. Keby tam postavili panelák, vojde sa ich tam viac a vlastne pomôžu mestu!
Celé vyučko som sa kvôli tej správe nemohol sústrediť. „Čo to s tebou, prepánajána, je?“ pýtala sa ma pri písaní Janáčková. „Inokedy ti to tak ide a dnes si nevieš rady?“
Čo som jej mohol povedať, že mám strach o Hermínu, ktorá je moja najlepšia kamoška? No mohol?
Stála potom celý čas nado mnou a ja som bol ešte nervóznejší, div som si neodhryzol jazyk, beztak sa mi to písanie vôbec nepodarilo. Vyzeralo to, ako keď niekto prejde slimáka. Takže nič pekné.
Cez veľkú prestávku prišlo Ozembuchovi zle. Možno za to mohla tá čudná šunková pena na chlebe, ktorý sme mali na desiatu.
Fakt bola čudná, to teda hej, ale Ozembuch to asi znáša nejako horšie,
pretože jemu jedinému bolo zle. Musel som ísť s ním do šatne po topánky a kým som sa vrátil, niekto mi vypil mlieko, čo som si nechal na lavici. Život je niekedy fakt nespravodlivý!...“
„Vždy, keď bolo Kubovi zle, nemyslel na svojho otca, ktorého sa podvedome bál, ale na Haninho deda.
Upokojoval ho. No teraz v ňom predstava jeho zvráskavenej tváre vyvolala strach. Neukrýval sa práve pod posteľou?
Počul, že rodičia to zasa robia. Celé roky sa pokúšali o ďalšie dieťa. Pomaly ale isto sa blížili k štyridsiatke.
O ďalšie dieťa sa pokúšali ešte keď boli mladí, no podaril sa len Kubo.
Ženu mrzelo, že má len jedno dieťa, že jej Kubo nemá sestry. Zastávala názor, že len tomu chlapovi je dobre, ktorý má doma veľa žien.
Ona mala šesť sestier (no pod Javorinou zostala len jedna, ostatné sa odsťahovali) a ich otec bol skvelý.
Kubo sa započúval do zvukov noci. Do horárne sa zaprel polnočný severák a drevená podlaha spustila hudbu strašidelného vŕzgania.
Steny prosili, nech prestane. Vtedy skutočne na okamih vietor prestal duť... aby sa o chvíľku zaprel do dreva ešte mocnejšie...“
„V poriadku, štartujeme, pripravte cestujúcich a za desať minút sme vo vzduchu."
Maja čakala len na to, vyšla von z pilotnej kabíny, prešla dolu točitými schodmi do priestoru pasažierov, a dala pokyn ostatným stewardkám, aby cestujúcich pripravili k štartu.
Všetko bolo pripravené, každý sedel na svojom mieste.
Z reproduktorov v lietadle sa ozval kapitánov hlas:
,,Vážený cestujúci, vítam vás na palube letu 279 pravidelnej linky Berlín- Amsterdam- Viedeň- Berlín.
Poletíme vo výške 15 kilometrov, počasie sa nám trochu zhoršilo, ale niet sa čoho obávať, ja a celý môj personál lietadla sa vám postaráme o príjemný let.
Pripútajte sa prosím, za pár minút štartujeme.
Som kapitán Martin Mayer."
Reproduktory stíchli, a vzápätí sa ozval hrozný hukot štartujúcich motorov.....”
„V sobotu malo byť prvé vysielanie. Mal v úmysle začať s celkom novým programom spolu s poslucháčmi; tí by mu zavolali a posťažovali sa mu, čo ich trápi.
On by im s humorom odpovedal. Znelo to zaujímavo. Priamo v éteri mu fantázia pracovala na plné obrátky.
Bol to adrenalín, ktorý miloval. No bál sa, že prvýkrát v živote ho postihne tréma. New York nie je zapadákov ako Arden.
Ešteže na Irvingovu žiadosť nevytrúbili do éteru, že príde nejaká hviezda. Môže začať pekne odznova, aj keď nie je žiadny začiatočník.
Meno mal, len nebol v New Yorku veľmi známy. Nech mal akékoľvek obavy, nevzdal to a ani raz na to nepomyslel. Veril si. Urobil dobre.
Matke priniesol kvety, rozlúčil sa s rodičmi, potom šiel ešte raz do rozhlasu, napokon do banky. Do New Yorku šiel na svojom aute.
„Výborne. Začína pre teba nový život, James Hughley.“
Na aute sa hnal v ústrety úplne novému začiatku, a odlišnému ako pôvodne plánoval, hoci o tom v danej chvíli nemal ani tušenia...”
