„Drahý pápež František, moja mama je už v nebi. Narastajú jej tam krídla“?
Luca
7-ročný chlapec z Argentíny
Milý Luca,
Nie nie nie, Tvoja mama je v nebi, krásna, vznešená a prežiarená. Nenarastú jej krídla. Stále je to tvoja mama, ako si ju poznal, len je krajšia.
Pozerá sa na Teba ako na svojho syna a usmieva sa. Je šťastná, keď si dobrý.
Ak sa nesprávaš pekne, aj tak Ťa má rada, a prosí Ježiša, aby Ti pomáhal polepšiť sa.
Predstav si svoju mamu takto : je krásna, usmieva sa a má Ťa veľmi rada
Franciscus
„Spoza zavretých dverí ku mne doľahol mamkin hlas. Spozornel som, aby som určil jeho vlastnosti. Bolo to číslo 1, to znamená, že veget.
Komu by sa chcelo v tej zime vynášať smeti, mne teda nie. A ešte k tomu takú kopu.
Po štedrovečernej nádielke sa nám v byte nakopilo papiera ako na skládke v najväčšom bratislavskom obvode!
– Maxo, tie smeti, hovorím...
Z čísla 1 bolo razom číslo 3, a ja som vystrelil zo stoličky, akoby ma napadol roj včiel.
Rátal som s tým, že mamka mávne rukou a pošle so smeťami ocka, maximálne bude zvyšovať hlas postupne. Tieto skoky v stupnici som fakt nemal rád.
Pokladal som ich za neférové, lebo prichádzali nečakane a zvykli ma dosť vystrašiť.
– Už idem, – odvetil som namosúrene v otvorených dverách svojej izby.
V kuchyni už na mňa čakalo plné vrece. Bolo temer také vysoké ako ja. Pozrel som na mamku a ona si v mojich očiach prečítala výčitku. Lenže ostala neoblomná. Vôbec to ňou nehlo.
– Ocko teraz nemôže, má povinnosti, – utrúsila.
– Na Božie narodenie? – provokoval som.
– Poradíš si s tým. Si už veľký.
Čo som mal robiť?! Obliekol som sa, obul, chytil vrece do oboch rúk, našťastie vôbec nebolo ťažké, a vyšiel som von....”
„Stručný rozhovor s kňazom viedol k radikálnej zmene v živote mladého Jorge Maria.
Rozhodnutie stať sa kňazom nebolo ľahké. Znamenalo to opustiť celý svoj život a vzdať sa sna o založení rodiny.
Jorge Mario Bergoglio mal len šestnásť rokov a priateľku. So sľubnou budúcnosťou, ktorú pred sebou mal, sa mohol stať úctyhodným katolíkom bez toho, aby sa stal kňazom.
No v to jasné jarné popoludnie pocítil niečo, čo krásne opisuje ako duchovné volanie:
„Boh je ten, kto vás hľadá ako prvý. Vy ho hľadáte, ale On vás nájde ako prvý. Chcete ho nájsť, ale On vás už našiel.“
Pápež František sa často odvoláva na toto neočakávané stretnutie s Bohom.
Vo svojej knihe, ktorej spoluautorom je aj Abraham Skorka, pápež na margo náboženského povolania poznamenáva:
„Všetko sa deje z povolania, nájdenia a z toho, že Boh sa vás dotkne...“
„Žeby to tretie okienko otvoril hneď a zaraz?
Veď by ho mohol potom zase zalepiť a tváriť sa, akoby s tým nič nemal.
To by však bol podvod. Ani pri kartách sa nesmelo podvádzať, ale podvádzať s Vianocami, to by bolo ešte oveľa horšie.
Bolo by to ako špehovať, čo je v balíčkoch, ktoré sa nesmú otvoriť pred Štedrým večerom, a bolo by to skoro ako okrádať sám seba.
Mama sa čoskoro vrátila z práce a začala čistiť zemiaky a mrkvu. Potom prišiel aj otec. Nariekal, že stratil vodičák.
„Nechápem,“ povedal. „Nie je ani v aute, ani v robote a ani v kabáte.“
„Ty si ale neporiadnik,“ povedal Joachim, lebo presne to mu otec hovoril zakaždým, keď nevedel nájsť peračník, alebo si neupratal hračky.
V ten večer povedal Joachim sám od seba, že už si pôjde ľahnúť.
Bolo to vari prvý raz v živote, čo chcel ísť dobrovoľne do postele.
„Hádam nie si chorý, zlatko?“ spýtala sa mama.
„Kdeže. Ale tak sa teším, až budem otvárať zázračný adventný kalendár, že sa už neviem dočkať zajtrajšieho rána...”
„Tak dosť! Prestaňte! Steven, toto skúsim ja. Urobíš niečo s loďou, čo by sme mohli použiť? Benjamin, pôjdeš s ním? Nechajte diplomaciu na mňa.“
„Na teba? Čo o tom vie panička od zeleniny?“
„Pusti sa do toho,“ povzbudzuje ju Scott. My sa vrátime.
Doktorka botaniky nie je expertka na diplomaciu. Sedí pri ohnisku čo najtichšie a čaká vo vzduchotesnom obleku.
Kontroluje ukazovateľ zásob kyslíka a vie, že práve oblek je jednou z prekážok pre kontakt. Nemôže ho zložiť.
Pomaly vchádza do najväčšej chatrče. Všimne si pohľady domorodých obyvateľov. Spali, všetci do jedného, kým ich nezobudila.
„Sandra. Sandra.“ Ukazuje na seba a snaží sa vysvetliť svoje meno. Ukazuje však skôr na oblek a domorodé obyvateľstvo nevie, čo im naznačuje.
Vyzerajú humanoidne. Nízki, zakrytí trávnatými dekami, ktoré sú lepené alebo zošívané.
Kamenno trávnatá planéta, pripomínajúca savanu v období sucha, je domov niekoľkých indiánov v malých dedinách.
Termín indián sa úplne nehodí, no Sandra im toto pomenovanie prideľuje...“
„Ani po rozhovore s hlavnými organizátormi plesu nebol múdrejší.
„Asi ti veľmi nepomôžeme, pretože nevieme, kto to bol. Prišli za nami okolo jedenástej a chceli sa zabaviť a ako vstupné ponúkli, že zatancujú,“ povedal jeden.
„Najprv sa nám to nepozdávalo, ale potom nám predviedli pár krokov a otočiek, tak sme súhlasili, reku, aspoň sa ľudia zabavia. A stálo to zato, nie?“ pridal sa druhý.
„To áno, boli perfektní,“ pritakal im Dade. „Ale fakt neviete, odkiaľ prišli? Nenechali vám na seba nejaký kontakt, hocičo?“
„Keď ti máme pravdu povedať, ani nás to veľmi nezaujímalo. Brali sme ich iba ako oživenie večera,“ pokrčili obaja bezradne plecami.
Najviac svetla do pátrania prinieslo zapojenie internetu, ale i to boli len malé iskričky, z ktorých sa nepodarilo rozdúchať poriadny oheň.
Prešiel vari všetky stránky, týkajúce sa rôznych tanečných klubov a súťaží, ale nenašiel nikoho, kto by sa podobal na Táliu a Romualda. Na jeho výzvu sa ozvalo niekoľko ľudí, ktorí videli tento pár tancovať na iných zábavách, a poslali mu dokonca aj fotky, no ani oni o nich nič viac nevedeli.
A navyše zistil, že v skutočnosti nepozná ani brunetkino pravé meno, pretože tanečníkov raz ohlásili ako Valéra a Grétu, inokedy ako Dáriusa Rianu, Frederika a Klaudiu...”
