Konečne 30. mája 1887 výrok z Nitry dorazil a znel: „Vylúčení zo seminára“.
To bola prvá kvapka krvi, ktorú som s nadšením vycedil za svoje slovenské presvedčenie, ktoré sa každým dňom hlbšie zakoreňovalo v mojom mladíckom srdci a bolo ochotné priniesť akúkoľvek obeť na oltár národa.
Pretože ročný semester sa nekončil len júnom, dostali sme zvláštne povolenie z ohľadom na naše výborné mravy a výborné výsledky v štúdiách, že sme mohli skončiť rok, takže keď by sme i naďalej chceli zostať v kňazskom stave, nestratíme celý rok.
Špirituálom ústavu vtedy bol Mons. Czibulka (Cibuľka), pravý kňaz, nežný, pobožný, so súcitnou povahou.
Keď nám prečítali výrok, zavolal nás do svojho bytu a hovoril s nami ako láskavý otec. Ľutoval, že sme sa dali zachvátiť „chymérami“ a počúvali sme zvodné zvuky „zradnej víly“, a tak si prekazili brilantnú kariéru, ktorá nás bezpochyby čakala...”
„Nasleduje niekoľko ťažkých rokov, počas nich Fedy nespozná takmer nič obohacujúce, nepríde nič z toho, čo čakal, všetky nádeje sa mu premenia na formálne peklá.
Bude tu peklo premárnení, čo navždy spôsobujú nočné mory, peklo nudy, ktorá postupne začína bzučať, peklo oslabujúcej nečinnosti, rutinného sklamania, vzťahov, na ktoré treba zabúdať, živorenia ako vyvrcholenia spravodlivosti, peklo strojenej lenivosti, čakania na čosi neurčité, peklo intríg ako jednej z mála foriem socializácie, peklo pitia ako dýchania, peklo zdanlivého vykorenenia z Florinskej monarchie, všemocných výhovoriek a pestrej melanchólie, skepsy ako jedinej nájdenej cesty, peklo dokonale kontrolovaného zvaľovania viny na iných, navyše ešte niekoľko ďalších špecifických pekiel, ktoré sa dajú pomenovať iba čudnými novotvarmi, Fedy ich musí vždy situačne vymyslieť... ”
„LUCIA: Hriešnou láskou, lebo hriech je to, keď žena svoje dieťa viac miluje, ako svojho muža. Preto myslím, že jestli jej duch nemá vskutku pokoja, nuž nehľadá teba, ale…
SKULÍK (rýchle vstane):. Helenku? (Úzkostlive.) Myslíš, že Helenku hľadá?
LUCIA (určite): Nuž veru len ju.
SKULÍK: A keď ju na salaši nenajde, dôjde — pre živého Boha! — naposledy i sem?
LUCIA: Skôr áno, ako nie. Ja by ti radila, aby si Helenu poslal na salaš. Tá sa duchov nebojí.
SKULÍK (podráždene): Lucia, ty blaznieš! Čo by svet riekol, že bohatý Skulík jedinú svoju dcéru posiela na salaš kravy pásť a dojiť, ako by nemal za čo slúžku si držať?
LUCIA: Rozumný človek by to len schválil. Každý vie, že pre Helenu gróf nepríde, ale len gazda. A gazdinej treba, aby vedela v prvom rade lichvu opatriť. Ľa, hen bohatý Krošniak má len jediného syna, a ten musel kravy pásť, voly poháňať a teraz na koňoch robí. A ktože ho za to pohanil? Ty sám by si mu Helenu rád dal, len keby zaň chcela ísť....”
Ak by slovo geniálne nebolo už sprofanované, možno povedať, že geniálnou intuíciou predvídali nie vývoj civilizácie, ale pravidlá, ktoré treba rigorózne rešpektovať, ak chce mať civilizácia aj zajtrajšok.
Pre nás bolo osudové, že solúnski bratia prišli práve k nám, že tu zasiali semeno, ktoré stále dáva plody, ktoré už, verme, nikto nevyničí.
Možno sa zdá prismelé a prineskromné, ale z faktu príchodu Konštantína a Metoda k nám a z ich diela došlo až k novej výnimočnosti či určitej vyvolenosti.
Dostali sme dar, s ktorým by sme mali veľmi uvážlivo zaobchádzať.
Verím, že sa to deje, napriek tomu, že o tom denne nečítame v novinách.
Potvrdzuje to aj skúsenosť, ktorá viedla k vzniku vydania Proglasu...
