„Pohol rukou, akoby ju chcel položiť na Leonovu, ale neurobil to. „Mohol by som sa za teba prihovoriť. Hovoríš po turecky, to niečo znamená, ale oni tu už zatvárajú krám. Všetko sa vracia pod G-2 a ty nemieniš vstúpiť do armády, či hej?“
Zadíval sa naňho ponad okraj pohára. „Je čas ísť domov, Leon. Aj OWI sa už zbalila. Všetci idú domov.“
„Ja som v Štátoch nebol... ako dlho? Desať rokov.“
„Nechceš tu vari zostať. Čo tu máš?“
Svoj život.
„Povedz vo firme, nech ťa pošlú domov. Urobíš parádnu kariéru v tabakovom priemysle.“
Pošlú ho domov? Dostane kanceláriu v dlhom rade iných, nebude mať vlastnú sekretárku ani miestnosť s výhľadom na Taksim.
Nasťahuje sa do domčeka v Raleighu s malým dvorom namiesto bytu na Aya Pasa, odkiaľ vidieť až dole k Marmarskému moru. A kde bude Anna?
Pokrútil hlavou. „Nechcem presúvať Annu. Teraz sa jej darí dobre, robí pokroky. Ak zmení prostredie...“
Tá lož mu vyšla z úst celkom hladko. Aj preto bol najlepší...“
„Posotil slúžku von z auta. Vošli do budovy, ľudia sa už nemali načo dívať. Policajti si vo vnútri pomrmlávali, prečo ich budova stojí tak zle, že ľudia vždy majú na čom baviť.
Pomalým krokom sa vliekli do kancelárie inšpektora Karra, aby mu pripravili prekvapenie.
Zastali pred kanceláriou, zaklopali a vošli dnu, hrdí na to čo vykonali. Inšpektor Karr zostal celý vyjavený, keď zbadal medzi Klavom a Mitulom slúžku.
„Veď to nie je možné, aby sa dala na niečo nachytať tak rýchlo, nie, to nie je možné!“ - prebehlo mysľou inšpektorovi.
Medzitým Mitula podišiel ku stolu a položil lístok, na ktorý cestou napísal vysvetlenie, prečo je s nimi slúžka.
„ Nehnevaj sa inšpektor na nás, no Klav videl ako tá striga nás pozorovala z okna slečny Elen.
Mali sme zlé tušenie, vraj počula naše auto, no keď zavraždili pani Bettmanovú nič nepočula.
A pred budovou vrieskala tak, že si to dalo počuť až sem hore...”
„Walt má štrnásť rovnako ako ja, ale je taký vysoký, že vo futbalovom univerzitnom tíme by mohol robiť útočníka.
Má na to aj postavu – štíhlu a svalnatú – a veľké nohy.
Kožu má hnedú ako káva, o niečo tmavšiu než ja, a vlasy také vyholené, že vyzerajú len ako tieň na lebke.
Do tej zimy si vzal len čierne tričko bez rukávov a športové šortky. Nebol to práve typický odev mágov, ale s Waltom sa radšej nikto nehádal.
Dorazil ako náš prvý učeň – až zo Seattlu – a bol prirodzený sau – tvorca čarodejných príveskov.
Nosil na krku kopu zlatých retiazok s vlastnoručne vyrobenými magickými amuletmi.
Skrátka, bol som presvedčený, že Sadie na Jas žiarli, lebo Walt sa jej páči.
No nikdy by to nepriznala, pretože posledných pár mesiacov vzdychala nad iným chlapíkom, do ktorého sa buchla.
Vlastne to bol boh.
[Áno, jasné, Sadie. Už s tým prestanem, ale nezaprieš to.]
Keď sme im vtrhli do rozhovoru, Walt okamžite pustil Jas ruky a cúvol.
Sadie pozrela z jedného na druhého a snažila sa uhádnuť, o čo ide...”
„Zarmútil sa králevič a povedal: „Počkaj Ruženka, moja matka ma veľmi miluje, iste pristane na to, keď jej poviem, že sa nikdy neožením, ak mi nedovolí teba si vziať za ženu.“
Ale stará kráľovná veru ani počuť nechcela o tom, že by si jej syn mal vziať manželku nie z kráľovského rodu.
Darmo ju prosil syn, nedala sa mu obmäkčiť.
„Ty si z kráľovského rodu, aj ženu musíš mať z kráľovského rodu.“
„Vieš čo, mama“ — povedal naostatok králevič, „aspoň mi to urob k vôli, že pôjdeš so mnou do Jelšavských.“
Pristala na to stará kráľovná a na druhý deň sa už viezla so synom na návštevu.
Páčilo sa jej u Jelšavských veľmi, aj kaštieľ, aj záhrada, aj polia, ale nadovšetko sa jej páčila Ruženka.
Ej, keby len bola z kráľovského rodu, hneď by bola svadba!
Ale takto, — len rozmýšľala a rozmýšľala stará kráľovná...”
„John vzal do ruky veľkú plechovku s ionizovaným nápojom, na ktorej sa veľkými písmenami prezentovala dôležitá partnerská firma vyrábajúca nealko a sústredil sa na obrazovku pred sebou.
Časomiera nekompromisne stínala sekundy a John čakal na výsledky svojich rivalov.
Prvý dorazil Weber. Jeho čas bol o tri desatiny pomalší a zaradil sa iba na šieste miesto.
Piotrov pokazil výjazd v štrnástej zákrute a svoje piate miesto už nezlepšil. John však spozornel pri pohľade na Skubicov medzičas.
Ten bol v záverečnom kole rýchlejší v prvom sektore o 56 stotín sekundy a už aj réžia si všímala jeho rozhodujúci atak.
Stanislaw práve točil jedenástu zákrutu, keď sa objavil na obrazovke.
Na monitor naskočil jeho druhý medzičas 36,806, čo znamenalo, že je už o 0,125 sekundy rýchlejší ako John a priamo ohrozuje jeho tretie miesto.
Jedinou šancou, za predpokladu, že nepokazí poslednú zákrutu bolo, že má auto nastavené viac na stabilitu v zákrutách, ako na rýchlosť na rovinkách a stratí tým doteraz získanú výhodu.
Márna nádej... ”
„Prečo len ocko o tom sene klame? Nedokáže neklamať o tom, čo by bolo fajn, keby to bola pravda.
Niekde v susedstve sa zapína motorová píla a chvíľu v diaľke bzučí ako obrovská osa so žihadlom.
Škoda, že nie som tam a niečo nerobím. Nie som navyknutá len tak sedieť a nevedieť, čo s rukami. Prajem si, aby ma tu ocko nechal, no zároveň chcem, aby ma zobral domov, kde to poznám.
Tu nemôžem byť taká, aká vždy som, ani sa nemôžem zmeniť a byť taká, aká by som byť mohla.
Varná kanvica vypúšťa paru a hukoce do varu, oceľové veko na nej klepoce. Čierno-biela mačka na okennej rímse sa pohne.
Po tvrdých čistých dlaždiciach podlahy sa ťahá tetin tieň, takmer až k mojej stoličke.
Konsella vstane a vyberie z kredenca niekoľko tanierov, otvorí zásuvku a vyberie nože, vidličky a malé lyžičky. Otvorí pohár s cviklou apoloží ho na tanierik s malou servírovacou vidličkou, tatársku a dresing si nevšíma.
„A ako sa má Mary? Pýta sa teta.
„Mary? Vyzerá, že to čo nevidieť na ňu príde....“
