„Počkaj, chlpáč, kam bežíš, nože sa vráť a povedz mi, kto si a čo tu robíš.
A tak som tomu kameňu, ktorý nebol kameňom, ale akýmsi pásavcom, čo mal papuľku ako vysávač môjho dobrého pána Jakuba, porozprával o našom salaši, o našich horách, o snehu a lietadle úplne všetko.
Pozorne si ma vypočul, raz zastrihal ušami, dva razy zavrtel chvostom, tušil som, že preto, aby mi dal najavo, ako tuho rozmýšľa, a potom povedal:
– Máš šťastie, že si ma stretol, to ti hovorím priamo, chlpáč! V tých vašich horách asi nebýva ani jaguár, ani anakonda, ani aligátor.
Ale v tomto lese veru hej a takého príšerne bieleho by ťa jeden, druhý alebo tretí zjedol na počkanie.
– Zjedol? Chceš tým povedať, že oni jedia biele čuvače?...”
Hoci sa všetci v paláci pred bosorkou triasli, Eulália sa jej drzo pozrela do očí:
„Pche. Môj otec kráľ ani moja matka kráľovná ma neprinútili, aby som sa vydala, ako by si ma mohla prinútiť ty?!“
„Ako?!“ zamračila sa bosorka. „Nuž tak, že ak si dnes nezvolíš ženícha,
potom sa už nikdy viac nevydáš. Pretože ťa zajtra na večeru zožerie drak!“
„Nebuď smiešna, týmto mi chceš nahnať strach?“ zasmiala sa princezná a znovu si dupla nôžkou: „Ani tak sa nevydám!“
„Ako chceš.“ Bosorka Xamila zodvihla ruky a vykríkla mocné zaklínadlo:
„Abraka, dabraka,
princezná je pre draka
chutná večera,
preto nech sa ihneď
k nemu poberá!“
V tej chvíli sa na paláci rozleteli všetky okná, silný víchor uchytil princeznú a unášal ju preč. Bosorka Xamila zmizla spolu s ňou.
Keď pytači a dvorania videli, čo sa stalo, ihneď sa obrátili na päte a utekali z hradu, len sa tak za nimi prášilo. O niekoľko sekúnd vo dvorane zostali len kráľ Eduard, kráľovná Edna a radca....
Vlak zastal na stanici mesta Celje (Cilly). Do nášho vozňa vstúpil nový hosť, pozdravil po maďarsky; a keď ma počul hovoriť slovensky s naproti mne sediacou paňou, oboril sa na mňa lámanou maďarčinou:
„Prečo sa shovárate s tým sprostým českým dievčaťom?“
„Pane, neobrážajte,“ hovorila pani notárka zo Stupavy v čistej správnej maďarčine; „nie som preto sprostá, že hovorím vo svojej materinskej reči slovenskej!
Dokážem vám, že znám lepšie maďarsky a nemecky lež vy!“
Milý maďarónsky kultúrträger zarazil sa. Bol, jako hovoril, kupcom z Celly.
I besedovali sme s paňou notárkou, ktorá cestovala do Ľubľane, ďalej v našej ľúbej slovenčine...
Nórske ministerstvo zahraničných vecí zaviedlo flexibilné podmienky pre svojich zamestnancov – mladých rodičov, a dovolilo novopečenému otcovi, aby spočiatku ostal doma s manželkou a dieťaťom.
Keď sa však Wenche vrátila z nemocnice do bytu v lepšej štvrti Frogner, niečo tam chýbalo.
Wenche sa niekde dopočula, že otec, ktorý sa nepostará, aby na dieťa doma čakal prebaľovací pult, toto dieťa nemá rád.
Takéto myšlienky ju zamestnávali, kým dieťa prebaľovala na podlahe v kúpeľni. Starať sa o maličké a meniť mu plienky tak či tak nebola Jensova parketa.
Hoci sa časy menili, on bol zo starej školy, a tak kŕmenie, uspávanie a spievanie ostávalo na Wenche. Kojenie bolo pre ňu utrpením, chodila ubolená a rozcitlivená.
Jej život sa ponoril do tmy, depresia zahalila celý jej doterajší život.
Nakoniec sa na manžela rozkričala, aby jej prebaľovací pult kúpil. Jens ju poslúchol.
Semienko nedôvery bolo však už zasiate...
„Často veru ani sami neviete, že ste upadli do veľkého bludu, ktorý je príčinou rozličného nešťastia, čo vás postihuje — a tak si v nešťastí ani neviete, ani nemôžete pomáhať.
Preto teda čítajte túto knižku; nájdete v nej príčiny nejedného svojho nešťastia, ktoré keď sa pousilujete odstrániť a zavrhnúť — verte mi — budete mať oveľa pokojnejší, lepší a šťastnejší život.
V tejto knižočke nájdete mnoho vecí, z ktorých dačo poznáte, dačo vám bude nové, o čom ste azda nikdy ani nepočuli, iné zasa smiešne a žartovné, a to vám dodá ešte väčšiu chuť do čítania.
No tu i tam nájdete aj niečo také, čo svojím rozumom nepochopíte a bude sa vám zdať nepravdivé.
V takom prípade vám radím, aby ste sa nehanbili spýtať pána farára alebo iného pravdu poznajúceho učeného človeka na to, čo ste nepochopili alebo čo sa vám zdá neuveriteľné.
Verte mi, že vás ochotne privedie na správnu cestu a získate od neho pekné a užitočné poučenie...”
„Kým sa ich stretnutia obmedzovali len na jednu noc v mesiaci, dosť poctivo to sledovala.
Potom si však Cedric zobral Shine a na jej príkaz prestali voči sebe cítiť nenávisť, takže sa mohli stretnúť kedykoľvek a kdekoľvek. Spln v jej živote prestal mať predošlý význam.
V duchu si však vynadala za to, že už dávno Shine nepožiadala, aby ju nadobro zbavila ľudskej podoby.
Už jej to zišlo na um snáď tisíc krát, no život v hlbinách ponúkal toľko rozptýlení, že na to zakaždým zabudla.
„Dobre mi tak.“ – hundrala v duchu, kým plávala k neviditeľnej súši.
Cedric má pravdu. Je príliš bezstarostná. Mala by sa už konečne poučiť. Veď o desať prílivov z nej bude vydatá žena. O tri hodiny mala už všetky končatiny stŕpnuté a drgľovala ňou zima.
Súš sa objavila na dohľad, takže z posledných síl doplávala na plytčinu a vlna ju vyhodila na breh. Chvíľku len tak ležala a lapala po dychu.
Vychutnávala si úľavu z nehybnosti. Potom sa posadila, aby zistila, kde vlastne je.
A keď sa poobzerala okolo seba, stretla sa s pohľadom smaragdovo zelených očí, ktoré na ňu zízali s výrazom ohromenia...”
„Ponúkol by som vám, priatelia, hospodu veľmi vďačne: ale nie som cele istý, či by sa vám páčila. Každý má svoje záľuby. Ostatne, ktosi mi nadštrkol čosi, že budete mať kdesi hospodu zabezpečenú…“
„Ideme do hôtela Normandie,“ riekol otec slečny Otílie.
„Práve, práve, hôtel Normandie,“ spamätal sa náš priateľ.
„A oni pôjdu s nami,“ ukázala na nás slečna Otília.
„No teda: i to by sme mali v poriadku!“ zvolal šedivý priateľ.
„Všetko obriadime, všetko pomaličky. Prvá vec mať hospodu. Bytová núdza tu v Európe je podivná. Nik by neuveril…“
Utieral si pot z čela, ani čo by chcel zotrieť z povrchu zeme bytovú núdzu, ktorá nad ňou zavisla.
„Izbu nie je ťažko nájsť, človeče,“ tíši ho otec slečny Otílie, „len nech nechybí iné, čo je hlavná vec.“
A šúchal prstami, akoby čítal peniaze.
„Do videnia, do videnia!“ volal za nami, keď sme vsadli do povoza. „Azda sa uvidíme ešte, ja aspoň myslím, že sa uvidíme...”
Vošli do najbližšieho sklepu.
„Ukážte nám dajaké dobré kabáty!“
„Tu si ráčte vybrať!“ predkladá žid niekoľko kabátov lichotivým spôsobom.
Sedliak vyberá a vyberá, zlodej radí a navrhuje a keď konečne jeden predsa našli, so židom vyjednáva.
„Musíte si ho oprobovať, či vám bude dobre stáť,“ hovorí zlodej ku sedliakovi.
Sedliak vyzlieka svoj kabát, oblieka vybraný, díva sa do zrkadla, ale vtom zlodej už uteká so sedliakovým kožúškom.
Sedliak vidiac to, pustí sa za ním.
Žid myslel, že sú zlodeji oba, uteká tiež, z celého hrdla kričiac:
„Zlodeji! Chyťte ich!”
Už mal zahnúť do uličky, v ktorej stál jeho skromný stravovací dom, keď na rohu, okolo mladého predavača novín, zočil tlupu ľudí, ktorí tam stáli a na ruvačku kupovali noviny.
Chlapček pod ťarchou svojho paklíka skoro klesal, no zato nemilosrdne piskľavo kričal: „Extra, extra! Twenty Hungarians killed!“ (Dvadsať Hungarov zabitých!).
Brdináka sa zmocnil úžas: vedel, že ,Hungar‘ neznamená iba Maďarov, ale i Slovákov, ba vôbec všetkých Slovanov. Rozrušený vytrhol chlapcovi jedno číslo novín a letel domov.
Tetka Tinka, ktorá práve prestierala snehobiely obrus na stôl, skoro z nôh spadla, keď vošiel do izby a bez slova si sadol zamračený a s chvatom počal čítať noviny. A čím ďalej čítal, čelo sa mu tým viac kabonilo.
„Už je po mojich haluškách,“ preriekla domáca pani.
Brdinák, dokončiac čítanie, káravo a súčasne i smutne pozrel na ňu a zmoreným hlasom povedal:
„Missis Hlaváčová, už zasa dvadsať Slovákov zahynulo v baniach.“ Tetka Tinka zalomila rukami.
„Pre rany Kristove, a kdeže zasa?
