„Prečo sa zaňho chceš vydať, keď sa ti nepáči?“ právom vyzvedali kamarátky. „A ešte je aj starý,“ neodpustili si. Edna s ich názorom súhlasila, no nech si sama o Jimovi myslela, čo chcela, nechávala si to pre seba. „Nie je starý, ale zrelý,“ tvárila sa dotknuto. „Dôležité je, že sa o mňa postará,“ zdôrazňovala skutočnosť, s ktorou bola stotožnená viac matka než ona.
V období masakra v roku 1994, keď som sledoval správy z Rwandy, a aj neskôr, keď som sa dozvedel, že Organizácia spojených národov sa prvý raz vo svojej existencii rozhodla na opísanie týchto udalostí použiť slovo „genocída“, sa mi opakovane vynáral v mysli moment z konca Conradovej novely Srdce temnoty, keď je rozprávač Marlow naspäť v Európe a jeho tetu znepokojuje jeho zdravotný stav – zdá sa jej zoslabnutý. Marlow vtedy vraví: „Nebolo treba navracať mi silu, bolo nutné utíšiť moju predstavivosť.“ Toto Marlowovo rozpoloženie po návrate z Afriky sa stalo mojím východiskom. Chcel som vedieť, ako Rwanďania chápali to, čo sa v ich krajine odohralo, a ako ich to poznamenalo. Slovo genocída a obrázky bezmenných a nespočetných mŕtvych nechávali až priveľa na predstavivosť.
