Áno, ja som to dokázal. Ja, Jacob Portman, nedôležitý chalan z jedného celkom nedôležitého mestečka na Floride. Vražedné monštrum si nekonalo svoju prácu – tá obluda z pekelných hĺbok a najtemnejších snov len preto, lebo som ho o to požiadal. Konkrétne a veľmi rozhodne som mu prikázal, aby okamžite prestalo jazykmi zvierať môj krk. Ustúp, povedal som. Stoj, prikázal som mu jazykom zvukov, aké som dosiaľ z ľudských úst nikdy nepočul – a ono to, akoby zázrakom, naozaj urobilo, telo obludy počúvlo moje rozkazy, v očiach sa mu náhle zračil zmätok.
Nikto iný nemá svoje miesto isté. Nikto iný nie je nenahraditeľný a tí, ktorí zo spoločnosti odídu alebo prezradia obchodné tajomstvo, riskujú trest, kým ďalší, ktorí už nie sú užitoční alebo sa ukázali byť nedostatočne lojálni, sú postrádateľní. Možno preto stále existujú ľudia, ktorí sú ochotní s reportérmi ako som ja, hovoriť. Potrebujú si skrátka uľaviť. Z toho, ako Clintonovci konajú ako s priateľmi, tak aj s ľuďmi, ktorí pre nich predstavujú hrozbu, srší neférovosť a pocit, že sa cítia nadradení ostatným.
Keď som sa opýtal stoviek ľudí s prácou, pre ktorú sú ako stvorení, akú cestu si zvolili, aby sa stali akupunkturistami, štátnymi úradníkmi, učiteľmi alebo tým, čím momentálne sú, jeden aspekt sa objavil vo všetkých odpovediach: hľadanie vysnívanej práce si vyžadovalo čas a úsilie. Na ceste natrafili na viacero prekážok a zákrut, ale nič z toho ich neodradilo. Verili tomu cieľu, a keď sa objavili prekážky, našli spôsob, ako ich obísť
V rámci celého tohto medicínskeho pokroku sa však pomerne nedávno, len počas posledných desaťročí, niečo pokazilo. Zrazu sme akýsi chorľavejší. Palcové titulky to hlásajú v novinách každý deň. Trpíme na záhadné spektrum ochorení, ktoré som nazval „novodobé epidémie“, a patrí sem detská obezita, astma, senná nádcha, potravinové alergie, gastroezofágový reflux, rakovina, celiakia, Crohnova choroba, ulcerózna kolitída, autizmus a ekzémy. S najväčšou pravdepodobnosťou sa vyskytujú aj vo vašej rodine či v blízkom okolí.
Sotva dozvonil, vošla do dverí dejepisárka a k tomu aj naša triedna Alžbeta Komárová, ktorá nám fakt pije krv, s akýmsi naozaj čudným dievčaťom. Malým, trochu tučným, so svetlou pokožkou posiatou pehami rôznej veľkosti, hrdzavočervenými vlasmi ako drôtenka, ovisnutými plecami, úzkymi perami v tvare polmesiaca obráteného nadol a obrovskými jasnomodrými očami. Nemala školskú tašku. Mala iba hnusnú, krikľavo zelenú, lesklú kabelu, ktorá sa jej hompáľala na bruchu.
