" Alexa si sišla zavesiť kabát do skrine v predsieni a zbadala na zemi obálku vytŕčajúcu spod dverí. Nevšimla si ju. Bolo to rovnaké detské písmo ako predtým. Savanne nič nepovedala, navliekla si gumené rukavice, ktoré mávala vždy v zásuvke, a otvorila ju.
Bolo tam napísané: " Viem, kde si každú minútu dňa. Poobzeraj sa okolo. Nemôžeš ma vidieť. Si pekné dievča." Nebola v tom nijaká zjavná vyhrážka, ale ten, kto to napísal, chcel, aby vedela, že ju sleduje. Sleduje muž, ktorý po nej túži..."
" Považujem sa za vnímavého človeka (ako asi každý), a keď to všetko opisujem, som v pokušení načrtnúť aj nejaký zlovesný tieň. Lenže voči budúcnosti som bol vtedy slepý a hluchý, trápil ma len pohovor v škole. Keď som zavolal Tomovi, že ma dočasne vylúčili (šepkal som do pevnej linky, mobil mi mama zobrala), zrejme ho to ani neprekvapilo.
"Pozri, " skočil mi do reči, "nebuď hlúpy, Theo, nikto nič nevie, hlavne drž hubu." A kým som stihol niečo povedať, dodal: Prepáč, už musím ísť, " a zavesil. V Taxíku som sa márne pokúšal otvoriť okno a trochu sa nadýchnuť..."
„To nie je víno z môjho hrozna.“
„Ako by mohlo byť,“ vraví kráľ, „veď z tej bobuľky, čo si poslal, by z preša nevytiekla ani kvapôčka muštu.“
„A tuhľa, neborák,“ rozhneval sa Kristus Pán, ukazujúc na mládenca, „mohol za jednu noc vysušiť rybník, zaviesť ho zeminou, vysadiť viničom a ráno ti priniesť za tanier hrozna?“
Nato sa obrátil k tým dvanástim nemenovaným a riekol:
„Berte si ho!“
Dvanásť čertov, lebo to boli tí dvanásti nemenovaní, sa vrhlo na kráľa, a kým sa mládenec stačil spamätať, nebolo po nich a kráľovi ani chýru, ani slychu.
