Takže, keď sa v škôlke zjavili veľkí chalani, spomenul som si, že včera som z balkóna jednému z nich poriadne vynadal, a preto bude lepšie, keď zdrhneme. Chalani sa blížili od brány, a tak sme mohli zdrhnúť len do UCD. Už som spomínal, že v plotebola diera a tú sme aj použili. Ešte som si pomyslel, že strážnik ma možno nechytí, ale títo mi určite vyšklbnú ruky a namiesto šrófikov mi do zadku napchajú zemiaky. No najdôležitejšie je nespotiť sa!
"Zistil som, že som sa nespotil a zoskočil som z plota. Zem podo mnou povolila, objala mi nohy studenou mazľavou hmotou, ktorá mi vystúpila k pásu. Došlo mi, že som sa kapmi prepadol. Vsvitlo, že do jamy plnej ešte tekutého betónu. A ešte vysvitlo, že som v nej uviaznutý už nie po pás, ale po prsia, a nemôžem vyliezť. Prvé mi napadlo začať plávať, no spomenul som si, že to neviem. Druhé - kričať o pomoc.
Cez leto sa nejaký druhák obesil. Bol to milý chlapec, Kevin ho poznal, hoci bol o tri roky starší. Bol v školskom bejzbalovom tíme. Jeho rodičia aj učitelia vedeli, že má psychické problémy, ale aj tak to bol pre všetkých šok. Na rodičovskom združení má vystúpiť nejaký psychológ, ktorý bude hovoriť rodičom o príznakoch samovražedných úmyslov a o tom, ako tomu zabrániť."
"Ešte šťastie, že pri malých deťoch si nemusíme robiť takéto obavy," poznamenala Juy s úľavou. "Ja zatiaľ s Michelle riešim len nočné pocikávanie. Raz za čas sa jej pritrafí nehoda, ale má ešte len tri roky. Myslím, že v troch ani v piatich rokoch sa ešte samovraždy nemusíme báť.
Všetci sa prekrikovali, navzájom vítali, a preto nikto nezbadal, kedy kedy prišla Miška. Stála medzi dverami, opierala sa o rám a pozorovala svojich spolužiakov. Ani nedúfala, že ju niekto zavolá. Zvykla si byť tou, ktorá iba ticho stojí opretá o zárubňu. Nebývali si veľmi blízki. Miška akoby sabála pustitť si niekoho k telu. Ale teraz bola šťastná, že je opäť s nimi.Pohľadom však hľadala toho, s ktorým si najviac rozumela. Jediného, ktorý bol počas celej puberty jej skutočný priateľ.
"Zase neprišiel", pomyslela si sklamane. Doteraz nebol ešte ani raz. Nemal dôvod trepať sa z Anglicka práve teraz, keď ho túži vidieť, počuť, keď sa s ním potrebuje rozprávať.
Poet Čao pred toaletami hlučne rozprával, no keď uplynulo viac než desať minút a na ženských záchodoch sa stále nič nepohlo, znervóznel. Dobehol pred vchod a začal nahlas kričať, aby päť zadkov urýchlene vyšlo von. Zabudol, že jej uhladený kultivovaný poet a vulgárne vrešťal na ženy vnútri:
"Neserte a neštite tam! Niekto pozoroval vaše zadky, čo to nechápete?! Poďte rýchlo von!"
Majiteľky piatich zadkov konečne vybehli von, akoby ich niekto prepadol, boli nahnevané a rozrušené, škrípali zubami, pišťali, rumázgali a kvílili.
Všetci chceme to najprostejšie, uvažoval. Napriek tomu, čo možno máme, napriek zomierajúcim deťom túžime po jednoduchosti lásky. Nebolo priveľa žiadať, aby mohol byť ako iní, aby aj on mal po čom túžiť.Dvadsať rokov mu nikto nepovedal dobrú noc, keď zhasol svetlo a líhal si spať.
Nikto mu nepovedal dobré ráno, keĎ otvoril oči. Dvadsať rokov ho nepobozkal nikto, koho by poznal po mene, no napriek tomu ešte aj teraz, keď zľahka začínal padať sneh, si pamätal, aké to je. Tú mäkkú poddajnosť pier, ich sladkú žiadostivosť.
