„Čo tu robíte?“ opýtal sa znepokojene a nútil sa do toho najpriateľskejšieho úsmevu.
„Ideme na teba žalovať,“ hrozila mu mačička tenkým mrzutým hláskom.
„Veru ideme,“ prikyvoval Dunčo a uhýbal pohľadom. Jožinkovi zamrzol úsmev.
„Pôjdeš do pekla,“ pohrozila mu mačička.
Jožinko nespúšťal z dvojice oči a rozmýšľal, ako by si ich udobril.
„No, čože,“ povedal a prestupoval z nohy na nohu, „je tam toho, veď som vám tak hrozne neubližoval.“
„Áno, neubližoval,“ odsekla mačička, „a kto mi dával frčky do nosa, keď som spala, kto? A kto ma štípal do chvosta?“
„Veru,“ pridal sa aj Dunčo. „Ani môj chvost si nenechal na pokoji. Mne si naňho neraz šliapol, či kolískou alebo dverami ho pricvikol.
Klesla som na kolená. Sotva som strčila hlavu do diery, už som vedela, že sa onedlho ocitnem hlboko pod zemou. Nemohla som odolať pokušeniu odhaliť tajomstvo, ktoré mi Darius tak šikovne podstrčil.
Potom som strčila dnu ruky. Keď som sa dotkla studenej zeme, do tmy sa skotúľali hrudky hliny. Strčila som dnu plecia a už som sa nemohla otočiť a obzrieť za seba bez toho, aby som zo stien neuvoľnila hlinu. Bolo to stiesňujúce, oveľa menší priestor, než sa zdalo na prvý pohľad. Moje telo zablokovalo aj to málo zo slnečných lúčov, čo prúdili do diery, a v priestore zostávali už iba zvyšky svetla. Keď som mala vnútri aj kolená, bolo to ešte nepohodlnejšie. Knísavo som sa posúvala dopredu a pritom som chrbtom narážala do stropu tunela......
Pri pokladnici odrazu ležala kolobežka, a keďže nemala nijakú tvár, nemohla sa ani čudovať.
Medzi ježibabami sa správy šíria veľmi rýchlo, a preto sa čoskoro všetky dozvedeli, že Danica vystrája, čaruje a mení ľudí, a tak za ňou do nákupného centra prišli dvaja ježibabovskí policajti, čiže ježibábelovia, a povedali Danici, nech s tým čarovaním okamžite prestane.
Danica teda prižmúrila oči a iba zašepkala:
„Personál kompjúter v mojej službe,
splň mi, prosím želanie
a vyhovej tejto mocnej túžbe:
odčaruj každé zjavenie.“
Tá nebojácnosť sa musela bielej panej zapáčiť. Kývla naňho, a keď pristúpil k nej, nepovedala ani slova, len ukázala prstom na miesto, kde stáli, a zmizla. Mládenec veľa ráz počul, že tam, kde sa ľudia stretnú s bielou paňou, bývajú skryté poklady. Začal teda kopať na mieste, na ktoré ukázala, a na svoju radosť našiel veľké poklady. Z vďaky tam dal postaviť kaplnku.
