" Strčí ruku do taštičky a odfúkne si s úľavou, keď nahmatá hladký kryt telefónu. Opatrne, aby jej nevypadol, ho vytiahne - pričom žasne, aký strach ju ovládol, keĎ si nevedela spomenúť, kam ho dala - a vydá ruke pokyn zdvihnúť ho k uchu. Čo ak nebude fungovať? Čo ak sa rozbil?
Nerozbol sa, Pam to nedovolí, víťazoslavne zachrčí, keď začuje zvuk uvítacieho signálu. Už to skoro má. V duchu sa vyhreší, aká je nešikovná, celú obrzovku zamazala od krvi. Poslednými zvyškami síl sa sústredí, aby otvoril priečinok s aplikáciami a našla nahrávanie hlasu. Trepotanie nadobudlo ohlušujúcu intenzitu, ale Pam naň nedbá, tak ako nedbá na to, že už nič nevidí. Priloži si telefón k ústam a začne rozprávať..."
" Calvin vykročil. Šiel pomaly, čižmy sa mu zabárali do hlbokého blata, a pokúšal sa zachovať pokoj. Nemal sa prečo ponáhľať. Čím bol bližšie, tým jasnejšie videl, čo sa stalo. Muž v tmavom obleku, ktorý visel na lane, bol mŕtvy. Calvin ho konečne spoznal, a keď zbadal prevrátený rebrík, rýchlo si dal všetko dokopoy. Ničoho sa nedotkol, cúvol a vrátil sa do svojej dodávky.
Bolo to v októbri 1988 a autotelefńy konečne dorazili aj na mississipský vidiek. Calvin dal jeden nainštalovať do svojho auta na naliehanie pána Hubbarda. Zavolal do kancelárie šerifa pre okres Ford, podal mu stručné hlásenie a potom už len čakal..."
