Ak svet kolabuje, ako to pociťovali mnohí Európania v druhej, tretej a štvrtej dekáde 20.storočia, zjednodušujúce diagnózy, ako bola Hitlerova, akoby ho odkazom na ekologické, nadprirodzené alebo konšpiračné vysvetľovali globálne.
Ak sa zdá, že došlo k prelomeniu normálnych pravidiel a rozmetaniu našich očakávaní, vzbĺkne podozrenie, že niekto (napríklad Židia) nejakým spôsobom odklonil prírodu z jej prirodzeného smeru.
Problém ako klimatická zmena, ktorý je čo do rozsahu vskutku planetárny, si nepochybne vyžaduje globálne riešenia – a jedným z rukolapných riešení je definovanie globálneho nepriateľa...
Presne ako som si to plánovala v detstve – môj život v dospelosti musí byť dokonalý.
Po takmer nekonečnom vyčkávaní konečne nadišiel deň, keď sa začali práce na dlho očakávanej prestavbe. V dome pribudli nové múry, všetko bolo nanovo vymaľované, mala som vlastnú knižnicu, nový, na mieru stavaný šatník bez rozheganých zásuviek, žulovú pracovnú dosku na kuchynskej linke, nové podlahy z dreva a prírodného kameňa, krásne nové závesy, koberce, nábytok a doplnky.
Ani sme sa nenazdali, a všetko bolo hotové. Z odložených peňazí nám neostalo nič...
Ja som sa však nevedela zastaviť.
Bolo to presne ako moja hra z detstva a sklamanie bolo takmer neznesiteľné. Toľko času, peňazí a energie sme investovali do dokonalého domu, po akom som vždy túžila, no môj život mal od dokonalosti ešte stále veľmi ďaleko.
Stále som sa cítila prázdna, nespokojná a túžila som mať viac...
„Jedno je isté, nech bol dôvod akýkoľvek, otec bol vždy prchký muž s výbušnou povahou. Keď pil, bol ešte agresívnejší, a keď som ho nahneval, hneď som dostal.
Mamu to hnevalo a v pamäti sa vynárajú chvíle, keď ma otec bil a mama ho spoza dverí úpenlivo prosila, aby už prestal. Otec si ma prehol cez koleno a vravieval „robím to preto, aby som ťa naučil, čo sa patrí, nech z teba vyrastie niekto, na koho budemem môcť byť s tvojou matkou hrdí...“
„Kresťania veria, že na poslednom súde sa všetci zjednotíme v okamihu apokalypsy. Táto viera tvorí základ rôznych presvedčení. Dnešným ľuďom už táto predstava pripadá podivná. Odmietajú ju ako mágiu, povery alebo rozprávky. Ale pre tých, čo kráčali po tejto zemi pred nami, bolo spojenie tohto a budúceho sveta prirodzené a samozrejmé.“
„V poriadku, no čo presne Kódex sľubuje?“ naliehala.
„Že v časoch veľkého nebezpečenstva, v časoch veľkých útrap je možné privolať armádu duchov, aby zasiahla do ľudských záležitostí.“
„Armádu duchov? Ale veď to je nemožné!“
„Mŕtvi sú všade okolo nás, Sandrine,“ vyhlásil Baillard tichým, vyrovnaným hlasom. „Viete to aj vy. Necítite blízko seba svojho otca?“
„Áno, ale to je iné...“
„Naozaj?“
Black si ho pozorne prezeral. „ Ste dobrý poicajt, Fin, ale nechceli ste ním byť, však?“
„ Ale som.“
„No už nie je tým, čím ste boli. Ešte pred mesiacom. Čo sa vám stalo, je veľká tragédia, ale život ide ďalej a my s ním. Každému je jasné, že potrebujete čas, aby ste prekonali bolesť zo straty syna. Boh nás dobre pozná a vie, že v našej brandži vídame smrť skoro dennodenne, a preto také niečo dokonale chápeme.“
Fin sa na neho podráždene pozrel. „Nemáte ani najmenšiu potuchu, čo znamená stratiť dieťa.“
„Nie, nemám.“ V Blackovom hlase nezaznel ani náznak súcitu...
