Ujo prezrel figúrky a zistil, že nič nechýba.
Poukladal ich do radov a povedal, že ma naučí hrať. Vybral som si čierne figúrky. Hneď som potiahol koňom. Ujo povedal, že sa to dá, ale pokýval hlavou. Aj po druhý raz som potiahol koňom. Ujo povedal :
Musíš ťahať aj inými, lebo ti toho koňa vezmem.“
Nahneval som sa, je to môj kôň. Aj mama doložila:
Poslúchni uja, lebo ti vezme koňa.“
Neposlúchol som. Ujo vzal koňa, vystrčil ho nad ostatné a šťastne sa smial.
Ale dlho sa nesmial. Podložil som pod šachovnicu škatuľu a vysypal do nej všetky figúrky.
„Čo robíš,“ volá mama, tak sa nehrá!
Bývalý rektor univerzity, kde učím, sa raz priznal, že keď študoval na Massachusetskom technologickom inštitúte (MIT), matka ho úpenlivo prosila, aby sa zapísal aspoň na jednu prednášku z histórie.
Skvelý mladý ekonóm sebavedome namietal, že sa viac zaujíma o budúcnosť ako o minulosť. V skutočnosti však neexistuje nijaká budúcnosť v množnom čísle.
Existujú početné interpretácie dejín, nepochybne nie jediná a vyčerpávajúca, avšak iba jedna minulosť. A hoci je už minulosť preč, z dvoch dôvodov je nenahraditeľná pre naše chápanie toho, čo prežívame dnes a čo nás čaká zajtra, prípadne neskôr.
Po prvé,, súčasná svetová populácia predstavuje iba 7 percent všetkých ľudských bytostí, ktoré kedy žili na Zemi.
Mŕtvi počtom prevyšujú živých, matematicky povedané v pomere štrnásť k jednej, a my na vlastnú škodu ignorujeme skúsenosti tejto veľkej väčšiny ľudstva
Po druhé, minulosť je skutočne jediným spoľahlivým prameňom poznatkov o prchavej prítomnosti a o početných budúcnostiach, čo nás čakajú, pričom v skutočnosti nastane iba jedna z nich. História nespočíva v tom, ako skúmame minulosť, spočíva v tom, ako skúmame sám čas...
