Rebecca Johnson: Julinka – malá zverolekárka 5 – Ambulancia na pláži

V jednej jamke v piesku, z ktorej voda odtekala naspäť do mora, uviazlo niekoľko rybiek. Hádzali sa v rýchlo ubúdajúcej vode. „Musíme ich zachrániť!“ vydýchla som a hneď som sa začala rozhliadať po niečom, do čoho by sme ich mohli dať. Na to, aby sme ich odniesli len tak v rukách, ich bolo priveľa. Určite by nám cestou popadali do piesku.

Sheila Norton: Oliver - kocúr, ktorý zachránil Vianoce

Chvíľu som zostal ochromený od hrôzy. Myslel som si, že je to koniec prinajmenšom jedného z mojich životov. Z domov vybiehali ľudia a kričali, pretože hľadali Georgea. Potom mu pomohli obliecť župan a zabalili ho do deky, akoby od tých plameňov nebolo aj tak dosť horúco. A aby tej hrôzy nebolo málo, po ulici sa k nám rútili dve obrovské hasičské autá s kvíliacimi sirénami a vošli na parkovisko tesne okolo kríka, kde som sa schovával

Kate Finch: Hotel U zvieratiek: Mačacie tajomstvo

Keď prvýkrát 10 prišli na Námestie pod besiedkou, dom ich prapratety Šafránky bol len obyčajný hotel pre ľudí, lenže bol tak schátraný, že do neho žiadni hostia nechodili. Potom si Juan poranil členok a Magda a Karolko sa museli postarať o Niña – a vtom si uvedomili, že hotel je Hotel U zvieratiek 11 predsa perfektné miesto aj pre všetky zvieratká. A hneď mali obrovský úspech!

Kate Finch: Hotel U zvieratiek: Pre lásku šteňaťa

Otecko zabúchal na rozhegané drevené dvere, ale nič sa nedialo. „Možno je odomknuté.“ Magda skúsila vziať za kľučku – a dvere sa pomaly, so škripotom otvorili. Dvojčatá vstúpili do pochmúrnej haly preplnenej krabicami, kabátmi, topánkami a dáždnikmi. Všetko pokrývala hrubá vrstva prachu. Zdvihla sa do vzduchu v celom oblaku, hneď ako ich batožina dosadla na koberec prežraný od molí. Mamička len nazrela dnu a zakryla si pusu dlaňou.

Alan MacDonald: Špinďúr Bertík: Červíčky

Bertík si zoznam prečítal odzadu. „Geniálna výhovorka číslo 4“ splní účel. Jediné, čo teraz musí urobiť, je porozprávať sa s Angelou a presvedčiť ju. Potom už bude mimo ohrozenia. Nebude musieť ísť na žiadnu grckovú ružovú párty. Jeho šanca nadišla v stredu počas obeda.

Grozdana Olujić: Nebeská rieka

Na otázky ani nemala čas. Otvárala sa pred ňou akási priezračná, ligotavá brána. Oslepila ju žiara záhrady, akú nikdy nevidela, omámila ju vôňa kvetov, o akých nikdy nepočula. Ponad vysoké silné kvety leteli modrí vtáci podobní veľkým modrým motýľom, ale šum krídiel nebolo počuť. Odrazu jej jeden z nich zletel na plece a povedal: – Ja som tvoj vrabec! – Netáraj! – Dievčatko nesúhlasne pokrútilo hlavou. – Môj vrabec bol sivý!

Neil Gaiman: Našťastie nemáme mlieko

Naša mama sa vybrala na konferenciu. Mala prednášať o jaštericiach. Skôr než odišla, pripomenula nám všetko dôležité, na čo treba myslieť, kým bude preč. Otec vtedy čítal noviny a v takých chvíľach svetu okolo seba nevenuje veľkú pozornosť. „Počul si ma?“ podozrievavo sa spýtala mama. „Čo som vravela?“

Sandra Vebrová: Rodinka Dušičkovcov alebo Tajomstvo polnočnej hmly

Až teraz si Bubi všimol, že vpredu sedí duch v sýtozelenom kabáte, s kockovaným šálom, s roztrhaným sivým klobúkom na hlave a s vytreštenými očami. Kŕčovito sa držal volantu a volal: „Z cesty, z cesty!“ V tej chvíli urobili zbláznené sane na kolieskach ďalší nečakaný výkrut a z hŕby naskladaných vecí vypadla soška ducha hádžuceho diskom. Duch za volantom sa po nej zdesene načiahol, ale minul ju. „Chyťte ju!“

Jela Mlčochová: Hádajkove dobrodružstvá - Dračí zub

„Čo si začul?” Hádajkovi oči od napätia bezmála vyliezli z jamôk. „Istý človek rozprával o dávnej legende... o drakovi, ktorý kedysi žil vysoko v horách. Nevedno, kde sa tam vzal, ale jeho zuby vraj mali liečivú moc. Vyliečili všetky choroby.” „Výborne!” zaradoval sa Hádajko. „Takže pohľadáme tie hory a pohľadáme aj draka.

Jiří Holub: Ako skrotiť Drzú Soňu

Trieda zajačala nadšením. Totiž, aby ste tiež mohli jačať ako my: Čalabúnová vymyslela, že keď v ZOO potiahneme boa, veľhada kráľovského, prepašujeme ho do kabinetu, kde Tichučková býva cez prestávky, a zamkneme ju tam spolu s hadom. Potom stačí počkať, nažratého hada odgúľať niekam do lesa a o tom, kam zmizla učka, sa už nikto nikdy nedozvie

Kolektív autorov: Anjelik vo vysokej tráve

Obzeral som sa okolo, ale Fedora nikde. Nazrel som do jamy a skoro som odpadol. Fedor ležal vystretý na dne hrobu a usmieval sa na mňa. Z jamy mi vysvetľoval, ako kráčať po cestičke, ako mám niesť venček alebo kyticu, čo treba robiť pri hrobe, ako sa hádže zemina na truhlu. Stál som mierne sklonený nad hrobom a pozorne som ho počúval. Až natoľko pozorne, že som si nevšimol staršiu pani, ktorú sme videli pri vchode.

Erich Kästner: Emil a tri dvojčatá

Zamyslene som prešiel na Mikulovské námestie a posadil sa na jednu z lavičiek. Dlho som tam sedel a mierne ohromený civel pred seba. Vedel som síce, že príbeh Emila a detektívov sa má nakrúcať, no akosi som na to pozabudol. No a keď človek zažije príhodu ako táto po dvoch rokoch druhýkrát – s kuframi, 14 kyticami, klaksónmi a tvrdiakmi –, je vôbec zázrak, že mu od prekvapenia nevypadnú oči z jamiek...