„Prebral som sa dezorientovaný, ale s vedomím, že už mám za tým. Z chodby počuť mamin hlas, určite zas núti sestrám čokolády alebo niečo podobné, pravdepodobne som sa zobudil práve na to. Pozerám na ruku, ktorá je obviazaná obväzom, ale celá. Trčia len napuchnuté prsty, dlaň až po zápästie. Neviem, či to vyzerá hrozne alebo smiešne. Asi aj, aj. Netuším, ako dlho ma operovali, ani ako operácia vlastne dopadla. Pokúšam sa posadiť, ale svaly sú akési mäkké, všetko je vláčne a cítim sa ako na vode. Všimol som si, že moji spolupacienti po mne čudne pozerajú. „Spal si dve hodiny,“ ozval sa Milan. „Hm... Koľko ma operovali?“ „Tri a pol hodiny. Vraj to bola komplikovanejšia zlomenina, ako si mysleli.“ „Čo?“ „Vraj si tam mal nejaké úlomky či čo.“ Vravu z izby začuli sestry a s mamou sa dorútili dnu...”