„— Áno, my sme bytový úrad. Ale nateraz nijakých bytov nemáme. Ale hľadajte byt, ktorý by sa dal zabrať. Napr. keď máločlenová rodina obýva priveľa miestností, alebo má magazínové miestnosti, ktoré sú už dlhší čas prázdne. Potom si napíšte žiadosť a udajte nám také byty. Porúčam sa! Zachlopil mi dvere pred nosom. Študoval som paragrafy vládneho nariadenia, týkajúceho sa zaberania bytov. Informoval som sa na všetky strany. Kupoval som si aj pätoro novín denne a študoval pilne všetko, čo tam o bytoch stálo. Potom vydal som sa na zkusy mestom, hľadať byt, ktorý sa dá zabrať. Vypytoval som sa na také byty u domovníkov, u svojho šustra, krajčíra, u práčky, po obchodoch, u mäsiarov, v kaviarňach. Vrazil som do pekného poschoďového domu a počal študovať soznam obyvateľov. Keď v niektorom poschodí bolo málo navštíveniek, vypytoval som sa domovnice: — Čo pán Fleischmann? Nemohol by ma vziať na byt? — Ale, čo by! Veď ten má dve izby plné súkna! A potom veď tých je šestoro! A počal som podobným spôsobom vyšetrovať domy rad-radom...”