„A akoby tá porcelánovobiela mŕtvolná maska nebola sama osebe dosť strašná, fotografia ukazovala ešte niečo iné: asi ako prst dlhú zeleno sa trblietajúcu vážku.
Vrah ju položil Nine na koreň nosa, takže jej drobulinké dvojité krídla spočívali na čele. Celé to pôsobilo ako absurdný, hrôzostrašný šperk.
„Nenapadá ti, prečo ju tam páchateľ položil?“ spýtala sa pani Kellerová jemným hlasom.
Kim zízala na meňavo sa trblietajúci hmyz. Potom sa jej zrazu zdvihol žalúdok. Ledva dobehla k umývadlu v rohu kancelárie.
„Chúďatko moje!“ Mama jej pribehla na pomoc a kým dávila, jemne ju hladila po chrbte. Keď skončila, podala jej papierovú vreckovku.
Kim sa vystrela, v ústach mala horkú pachuť, pomaly pokrútila hlavou a bez toho, aby sa aspoň otočila k pani Kellerovej, povedala:
„Netuším...”
– Hovoríš mi, že chceš milovať, ale...
Najhoršie bolo, že mal pravdu. Možno sa na svet ozaj pozerám zo zlej strany. No presne tak ma to naučil práve tento svet.
Sedeli sme tam, na kopci vedľa internátov, v srdci mladosti.
Študenti kráčali spokojne z prednášok. Mali pred sebou víkend, a to v ich slovníku znamenalo „Párty!“. Vo vzduchu bolo cítiť bezstarostnosť tej chvíle.
– Z tvojich slov mám dojem, že vidíš niečo, čo mne uniká. Tomáš? Ty si myslíš, že...
– Možno netreba toľko myslieť, – prerušil ma a spontánne sa zasmial. – Rozum je skvelý pomocník, ale zlý pán. Ako to cítiš? – pomáhal mi.
Chvíľu som bol ticho.
– Keď sa pozerám na slnko, teda na jeho svetlo, na tú krajinu, ktorá mu robí doprovod...
Cítim život! Cítim, že by som mal byť niekde tam a nie tu.
Niečo tam ďaleko na mňa čaká a spieva pieseň môjmu srdcu ako sirény námorníkom...”
“Zuzana začala hrať aj na orgáne v miestnom kostole. Farár bol spokojný, pretože ju dobre poznal a mohol sa na ňu spoľahnúť. V dedine bola veľmi obľúbená.
Krásne dievča, slušné, o chlapcov nemala záujem, často bola v kostole – ideálna nevesta, na ktorú si brúsilo zuby mnoho matiek miestnych chlapcov. Zuzana však mala iné plány – bola už v maturitnom ročníku a chystala sa na talentové skúšky - VŠMU odbor klavír, čo bolo od detstva jej snom. Urobila by všetko pre to, aby sa tam dostala.
,,Budú tam talenty z celého Slovenska, nebudeš jediná, kto vie hrať. Prijatí budú len tí najlepší a tých nebude veľa. Nesnívaj o tom, že porotu ohúriš, si len jedna z mnohých.“ – upozornil ju Peter.
Nesnívala – pracovala na sebe. V poslednom maturitnom ročníku šla prvý krát poza školu. Dievčatá z dediny sa jej smiali a nadávali do ,,bifľošiek“ a tak sa rozhodla, že im dokáže opak. Celý deň sa flákali po meste a nakoniec sa usadili v zafajčenom podniku, kde si všetci dali pivo. Zuzane sa to ani trochu nepáčilo, ale už nemohla ustúpiť.
Domov prišla pripitá, ale rodičia si ničoho nevšimli. Na druhý deň, keď prišla zo školy, posadila sa k mame do kuchyne a priznala sa.
,,Včera som nebola v škole. Dala som falošnú ospravedlnenku, ktorú mi napísala spolužiačka...”
„Keď sa chýlilo k večeru, Burka omrzelo stále havkanie na slivku, kde si Maťo spokojne vykrúcal bajúzy. Zavrčal ešte raz a potom sa pobral ku chlievu, kde Anča kŕmila prasce.
Bol tam už raz s mamkou, keď ho Mišo zaniesol do dvora a veľmi sa mu to páčilo.
Boli tam také podivuhodné tvory, že im nerozumel, a váľali sa v blate. Ale vo válove mali dobré žrádlo a taká chlpatá veľká obluda ho vždy odhadzovala svojím ošklivým rypákom. Tá sa, hádam, ani Miša nebojí.
Keď sa ku chlievu pribatolil, prasce boli so starou Kšo práve v najlepšom. Okolo nich behal Rik s celým štábom sliepok, ktoré hlasite kotkodákali.
Aj Burko sa pritiahol k válovu, ale jedno prasa ho nešetrne odhodilo čumáčikom, ba ešte mu aj do ucha zahryzlo. Burko len trochu zaskučal a potom zaštekal.
Ale tie pažravé potvory sa nenaľakali...”
