Keď sa pán Wonka otočil a zbadal, čo Augustín robí, zvolal: „Ach, to nie! Prosím, Augustín, prosím, nerob to. Mojej čokolády sa ľudské ruky nesmú ani dotknúť!“
„Gusto!“ volala pani Glocková. „Nepočul si, čo ten pán povedal? Okamžite choď odtiaľ preč!“
„Fantastická maškrta!“ pochvaľoval si Augustín a vôbec si nevšímal mamu ani pána Wonku. „Potreboval by som vedro, aby som sa mohol poriadne napiť!“
„Augustín!“ upozorňoval ho znova pán Wonka. Pobehoval hore dolu po brehu, mávajúc vo vzduchu paličkou. „Odíď odtiaľ, skazíš mi tú čokoládu!“
„Gusto!“ volala na neho pani Glocková.
„Gusto!“ volal na neho pán Glocka.
No Augustín nepočul nič len volanie svojho obrovského žalúdka. Ležal dolu bruchom na brehu a s hlavou naklonenou nad hladinu chlípal čokoládu ako pes.
„Gusto, milióny ľudí v celej krajine dostanú od teba ten tvoj odporný kašeľ!“ hrešila ho mama.
„Dávaj pozor!“ varoval ho pán Glocka. „Priveľmi sa nakláňaš dopredu!“
Pán Glocka mal pravdu. V nasledujúcej chvíli Augustín zajačal a čľupol do rieky. Ani sa nenazdal a zmizol pod hnedou hladinou.
„Zachráňte ho!“ mávala dáždnikom pani Glocková, celá biela od strachu. „Utopí sa, nevie plávať! Zachráňte ho! Zachráňte ho!“
„Bože môj, ženská! Hádam nechceš, aby som tam skočil. Mám na sebe svoj najlepší oblek!“ bránil sa pán Glocka.
Tvár Augustína Glocku sa vynorila nad hladinu, celá hnedá od čokolády. „Pomóc! Pomóc! Pomóc!“ jačal. „Vylovte ma!“
„Nestoj tu len tak!“ kričala pani Glocková na manžela. „Rob niečo!“
Veď robím!“ povedal pán Glocka, ktorý si zobliekal sako a chystal sa ponoriť do čokoládovej rieky. Nešťastného chlapca však medzitým unášalo bližšie a bližšie k jednej z tých obrovských trubíc, ktoré viseli odkiaľsi zhora a nasávali čokoládu z rieky. Odrazu ho obrovská sila vtiahla najprv pod hladinu a potom do trubice.
Ostatní na brehu so zatajeným dychom čakali, kde sa Augustín znova objaví.
„Tam je!“ ktosi zvolal a ukázal hore.
Cez sklenené steny bolo dobre vidieť ako Augustín Glocka letí hore trubicou hlavou napred. Vyzeral ako nejaké torpédo.
„Pomóc! Vražda! Polícia!“ jačala pani Glocková. „Augustín, poď okamžite naspäť! Kam to letíš?“
„Nechápem, ako je možné,“ čudoval sa pán Glocka, „že sa do tej trubice zmestí?“
„Nezmestí!“ povedal Charlie. „Ajaj, pozrite! Už spomaľuje!“
„Máš pravdu,“ prisvedčil dedo Jozef.
„Asi tam uviazne!“ hádal Charlie.
„Asi áno!“ súhlasil dedo Jozef.
„Jasné, už uviazol!“ povedal Charlie.
„To spôsobilo to jeho brucho!“ povedal pán Glocka.
„Zapchal celú trubicu!“ povedal dedo Jozef.
„Rozbite ju!“ rozkázala pani Glocková, mávajúc dáždnikom. „Augustín, okamžite odtiaľ vylez!“
Všetci, ktorí sa prizerali zdola, videli, ako vo vnútri trubice okolo Augustína striekajú a crčia tenké prúdy čokolády a ako sa za ním zhromažďuje obrovská masa, ktorá tlačí na prekážku. Ten tlak bol strašný. Niečo muselo povoliť. A aj povolilo. Bol to Augustín. Ufff! A letel ďalej hore trubicou ako guľa v kanóne."
Zlatá myška, keď sa odoberala, darovala Nanke opravdivý dukát, a vraj že je to nie ten posledný. Takto povedala:
Každý deň sa ti jeden ujde, a čo ja raz sľúbim, nikdy nezabudnem, čo by som bola hneď na druhom konci sveta. Kedysi dávno žil tu skupáň, čo mnoho peňazí nazhromaždil, ale nikomu nimi neposlúžil, ani sebe nie. Peniaze zakopával a sám umrel hladom. Mnoho ľudí ich už hľadalo, no myšky sú na to súcejšie. Tebe zlato vytrvá, čo by si žila sto rokov na tomto svete.
Gazdinka Nanka verila, neverila, azda všetko ani nepočula, lenže ráno sa na stole blyšťal ozajstný dukát.
Už z cesty počuje Kristínin spev. Vychodí z kuchyne. To je dobre.
Kúpime si pacholiatko
s modrýma očima, s modrýma očima.....
Zmocňuje sa ho neha. Ani necíti ťarchu na chrbte. Vchádza do prešovne prenežnený. Skladá putňu a vsýpa jej obsah do kopčaha. Už berie kolesnú kľuku do rúk, keď z kadečky, celkom pod mlyncom, počuje chlípanie.
Sedí si na dne kadečky, v hroznovom rmute, a ručičkou naberá kalný zelený mušt, chlípe, oblizuje sa, anjelsky sa usmieva. Marek!
Ach, ty maškrtník! – raduje sa Urban, ťahajúc Marka z vínovej brečky. Z topánok, nohavičiek, z košieľky, z kabátika kvapká mu mušt. Všetko na ňom je sladké a lepkavé. Vnáša ho do kuchyne, vreštiaceho a urazeného.
Riaditeľ Antonín Koťátko, doktor a inžinier, starší pán s lysou hlavou, ktorého žiaci prezývajú Uhličitanom Vápenatým, lebo sa svojou belobou v tvári najviac podobá tomuto nerastu, prednáša chémiu osem hodín za týždeň. To je dosť, aby žiaci primerane osprosteli. Nečudo, že statkárski lagani vo chvíľach, keď si to môžu dovoliť, spievajú na nápev pohrebnej piesne:
Už idem preč od vás,
vykašlem sa na vás,
aj na vašu chémiu,
nech vám ju psi ob....!
Uhličitan Vápenatý, keď zistil, aký je Marek Habdža bedár, vyvoláva ho tri-štyri razy za hodinu. Oslovoval ho presne podľa výzoru a oblečenia: „Ten v té kacabajce nám poví, co ví o uhličitanech“ a „Tenvtékacabajce vravel a vravel, až sa to „koťátko“ škrabalo za uchom a pokojne si požmurkávalo.
O nejaký čas zvykol si riaditeľ Marka oslovovať: „No, chemiku, pojďte!“ A „Nochemikupojďte“ čmáral úhľadným písmom na tabuli kratšie i dlhšie rovnice tabuľa-netabuľa. Riaditeľ ho nechal čmarigať celé štvrťhodiny, kývajúc hlavou a popiskujúc si. Koncom novembra zmäklo mu srdce natoľko, že si Marka zaokrúhlil do vety: „Pane Habdžo, račte!“ A „Panehabdžoračte“ súka na dvoch tabuliach číslice a značky všetkých možných, obyčajných i kyslých fosforečnanov, kremičitanov a fluorečnanov, od jednoduchých cez zložité až po najvražednejšie. To riaditeľa celkom doráža.
Človek sa zväčša nebojí smrti samej osebe, bojí sa predstavy nebytia – stavu, keď prestane existovať. Predstava nebytia je nám taká cudzia, že sa s ňou nedokážeme stotožniť. Nechceme prestať vnímať život, nechceme prestať existovať. Keď myslíme na smrť a na to, čo môže nasledovať, zaujíma nás naše osobné prežitie. Bojíme sa, že stratíme najvnútornejšie myšlienky a pocity – samu podstatu ľudského bytia. Keby sme sa smrti nebáli, keby sme s určitosťou vedeli, že ďalej budeme žiť, náš život by nadobudol hlbší zmysel. Vedeli by sme, že naša duša je na ceste vývoja. Jeho smer nie je náhodný ani bezúčelný. Z určitého dôvodu existujeme a budeme existovať večne......
Keď vatra blčala a šľahal vysoký plameň, zo všetkých strán kadejaké potvory začali doňho skákať. Mal však už od dievčaťa bič, ktorým tie potvory šibal, a ktorú šibol, skočila do ohňa. Toto trvalo sedem dní a sedem nocí, a keď už oheň celkom vyhasol, zvalil sa Janko na zem a zaspal ako zarezaný na niekoľko dní. Keď sa prebudil, zistil, že leží v krásnej izbe, do čistých pekných šiat oblečený a pekne vyumývaný. V strachu vyskočil z postele a vidí veľké zrkadlo, no nepoznal sa v ňom. O chvíľu vkročil dnu akýsi mládenec a pýta sa: - Čo rozkáže, vaša kráľovská jasnosť?
