Chlapca nájsť nemohli, akoby sa pod zem prepadol. Po istom čase zarmútený pán, ktorý nemohol od žiaľu ani spávať, zistil, že v jednej z izieb vždy o polnoci niečo plače. Zvedavosť mu nedala, ba mu prišlo na um, či to náhodou nie je jeho chlapec, chcel poznať tajomstvo. A zasa sľúbil tristo zlatých tomu, kto v tej izbe prespí. Pekná odmena nejedného chudáka zvábila, ale keď udrela dvanásta a strhol sa hrozný krik, každý zutekal. Pán nebol o nič múdrejší.
Ja, Ambra Čierna, prechádzam rastovou explóziou. Buď je to tak, alebo sa nám zmenšuje zrkadlo. Obzerám sa zo všetkých strán. Buď sa mi predĺžili nohy, alebo mi niekto skrátil nohavice. Buď sa mi zhrošujú oči, alebo mi v pohľade bráni rám zrkadla. Priam cítim, ako rastiem. Topánky, ktoré som dostala iba pred dvoma mesiacmi, na začiatku štvrtej triedy, sú mi už malé. Neviem iste, či som na takú rastovú explóziu pripravená.
Domnievam sa, že som svojmu otcovi podobnejšia, ako sme si mysleli. Viem, že to bola sebaobrana, ale aj tak. Zabila som človeka. A nie hocijakého človeka. Zabila som vlastného otca. Som zvedavá, ako to vníma Boh. Stále som si nie istá, ako to pociťujem ja. Myslím, že ma ani tak nedesí fakt, že som ho zabila, ako to, že som pri tom ani nezaváhala.
