Patrick stŕpne. Pohľad mu kĺže z jednej na druhú. Zdá sa, že mu konečne zaplo. Napokon sa pozbiera a vyhŕkne. „Hej, chalani,“ hlasno osloví kamarátov, „predstavím vám Snehulienku, chcete?“
„Panebože,“ zjojkne Mo.
Patrick sa zastaví tesne pred ňou. Na mňa sa ani nepozrie. Mo nemá na výber, musí zdvihnúť hlavu a pozrieť sa mu do očí. „Nemysli si, že ti to tak ľahko prejde,“ zasyčí na ňu. „Priprav sa na to, že pomsta bude sladká.“ Až potom fľochne pohľadom na mňa. „Platí to aj pre teba. Škoda,“ dodá pohŕdavo, „mohli sme si spolu trochu užiť.“
Mo sa medzitým spamätala a nahlas odvrkla: „Vôbec nechápem, čo sa ti nepáči. Veď sme si super užili, nie?“ Pichne ho prstom do brucha a usmeje sa naňho, akoby bola Pamela Andersenová. A poslala mu vzdušný božtek.
„Pf!“ odvrkne si Patrick, odvráti sa od nej, kývne na svojich poskokov a ide preč.
Mo sa víťazoslávne usmeje. Vydrží to len chvíľu, kým pred obchodom s mobilmi, sotva pár metrov od nás, nezazrie Jonathana.
„Pamätáš sa na ten večer, keď sme sa prvý raz stretli, Diana, a keď sme si vo vašej záhradke prisahali večné priateľstvo? Myslím, že sme prísahu dodržali, lebo sme sa nikdy nepovadili, ani voči sebe neochladli. Nikdy nezabudnem, aká triaška ma pochytila, keď si mi povedala, že ma máš rada. Po celé detstvo som mala srdce také vyhladované a osamelé, že si len teraz začínam uvedomovať, aké bolo v skutočnosti opustené. Nikto o mňa nestál, nikto sa o mňa nechcel starať. Bola by som bývala nešťastná, keby som nebola žila v krásnej ríši snov, v ktorej som si vysnila priateľky a lásku, po ktorej som túžila. Keď som prišla do Zeleného domu, všetko sa zmenilo. A nato som sa zoznámila s tebou. Nevieš si predstaviť, čo pre mňa znamenalo tvoje priateľstvo. Chcem sa ti teraz poďakovať, moja milá Diana, za vrúcnu, ozajstnú lásku, ktorú si mi vždy preukazovala.“
A potom..... Bolo to posledné plátno a bolo z nich najväčšie. Vyžadovalo si dve ruky a všetku moju silu, aby som ho zdvihla z tmavého kúta a obrátila ho k sebe lícnou stranou do svetla. Držala som ho hore jednou rukou, a keď som poodstúpila, zrazu z neho vyskočila dievčenská tvár, aby ma privítala, tmavé, zdvihnuté oči usmievajúce sa so živosťou, ktorú nezakalil prach uplynulých rokov. Videla som tmavé vlasy, výrazné lícne kosti a zmyselné ústa bez úsmevu, ale akoby sa chvejúce tesne pred usmiatím. Mala na sebe tie isté krehké šaty, šaty, ktoré mala oblečené na obraze nad kozubom v obývacej izbe Boscarvy.
Sophia.
Odkedy moja matka vyslovila jej meno, fascinovala ma. Tá frustrácia z toho, že som sa nemohla dozvedieť, ako vyzerala, iba zväčšila moju posadnutosť. Ale teraz som ju našla a konečne sme na seba hľadeli, a cítila som sa ako Pandora. Otvorila som skrinku a tajomstvá odtiaľ unikli von a neexistoval spôsob, ako ich vtesnať späť a znovu zatvoriť. Poznala som tú tvár. Rozprávala som sa s ňou, vadila som sa s ňou, videla som, ako sa uškŕňa a usmieva, videla som tie tmavé oči zúžené hnevom a svietiace pobavením. Bol to Joss Gardner.
Jednej noci sa mi prisnil sen.
So svojím Pánom som po pobreží kráčala.
Na temnom nebi sa premietali obrazy môjho života.
Životný príbeh sprevádzalo dvoje stôp v piesku,
jedny šľapaje moje, tie druhé patrili môjmu Pánovi.
Keď sa mi zjavil posledný obraz,
Pozerala som za seba na tie vyšliapané stopy,
a aké bolo moje prekvapenie!
Vidím, že nejeden raz
sa v piesku črtajú len jedny stupaje.
A bývalo to práve v tých najťažších
a najsmutnejších obdobiach môjho života.
Dlho mi to nedávalo pokoj,
až som sa v rozpakoch
k Pánovi obrátila :
„Pane, keď som sa rozhodla nasledovať Ťa, sľúbil si,
že celou cestou pôjdeš so mnou a budeš sa mi prihovárať.
Ale videla som,
že v tých najbolestnejších chvíľach môjho života
sa v piesku črtali len jedny šľapaje.
Vskutku nechápem, ako si ma mohol nechať samotnú,
keď som Ťa najväčšmi potrebovala.“
On zašepkal: „Dieťa moje drahé,
mám ťa rád a nikdy ťa samotnú nenechám,
nikdy, ani keď doľahne ťarcha života
a osud ťa bude skúšať.
Tie jedny stopy, ktoré si videla,
zostali práve z chvíľ, keď som ťa niesol.“
„Nuž,“ ozvala sa babička na toto hlasné zamyslenie, „každá nátura je inakšia. Niektorý človek by nebol šťastlivý, keby nemohol každú radosť, každú žalosť sveta na obdiv vystaviť; iný ju nosí v prsiach celý život a vezme si ju so sebou do hrobu. Ťažko získať takých ľudí, ale láska rodí lásku. Mne to prichodí s ľuďmi ako s bylinkami. Pre niektorú nemusím ísť ďaleko, všade ju nájdem, na každej lúke, na každej medzi. Pre niektorú musím ísť do tienistého lesa, musím ju hľadať pod lístočkami, nesmie mi ťažko padnúť škriabať sa po vrchoch a skalách, nesmiem dbať na tŕnie a bodľačie, ktoré sa mi do cesty stavajú. Za to ma bylinka stonásobne odmení. Baba korenárka, čo k nám chodieva z vrchov, vždy vravieva, keď nám prináša voňavý mach: ,Veľa roboty mi dá, kým ho nájdem, ale odslúži sa. Ten mach vonia ako fialky a tá vôňa človeku v zime pripomína jar.“
Keď sme sa zastavili, pomohol som otcovi späť do postele, pretože bol už úplne vyčerpaný. Pevne ma chytil za ruku, pozrel sa mi priamo do očí a povedal: „Ďakujem ti, synku. Som taký šťastný, že si dnes v noci so mnou. Veľmi veľa to pre mňa znamená.“ Zomrel v nasledujúce vianočné ráno. Posledný tanec bol pre mňa v ten Štedrý deň darom od Boha – bol to dar šťastia a múdrosti, pretože som pochopil, že láska medzi otcom a synom môže byť naozaj nekonečná a má nesmierny význam. Nuž, otec, chcem ti povedať, že ťa ľúbim a teším sa na náš budúci tanec v božej tanečnej sále.
