Keď sa pán Wonka otočil a zbadal, čo Augustín robí, zvolal: „Ach, to nie! Prosím, Augustín, prosím, nerob to. Mojej čokolády sa ľudské ruky nesmú ani dotknúť!“ „Gusto!“ volala pani Glocková. „Nepočul si, čo ten pán povedal? Okamžite choď odtiaľ preč!“ „Fantastická maškrta!“ pochvaľoval si Augustín a vôbec si nevšímal mamu ani pána Wonku. „Potreboval by som vedro, aby som sa mohol poriadne napiť!“ „Augustín!“ upozorňoval ho znova pán Wonka. Pobehoval hore dolu po brehu, mávajúc vo vzduchu paličkou. „Odíď odtiaľ, skazíš mi tú čokoládu!“ „Gusto!“ volala na neho pani Glocková. „Gusto!“ volal na neho pán Glocka. No Augustín nepočul nič len volanie svojho obrovského žalúdka. Ležal dolu bruchom na brehu a s hlavou naklonenou nad hladinu chlípal čokoládu ako pes. „Gusto, milióny ľudí v celej krajine dostanú od teba ten tvoj odporný kašeľ!“ hrešila ho mama. „Dávaj pozor!“ varoval ho pán Glocka. „Priveľmi sa nakláňaš dopredu!“ Pán Glocka mal pravdu. V nasledujúcej chvíli Augustín zajačal a čľupol do rieky. Ani sa nenazdal a zmizol pod hnedou hladinou. „Zachráňte ho!“ mávala dáždnikom pani Glocková, celá biela od strachu. „Utopí sa, nevie plávať! Zachráňte ho! Zachráňte ho!“ „Bože môj, ženská! Hádam nechceš, aby som tam skočil. Mám na sebe svoj najlepší oblek!“ bránil sa pán Glocka. Tvár Augustína Glocku sa vynorila nad hladinu, celá hnedá od čokolády. „Pomóc! Pomóc! Pomóc!“ jačal. „Vylovte ma!“ „Nestoj tu len tak!“ kričala pani Glocková na manžela. „Rob niečo!“ Veď robím!“ povedal pán Glocka, ktorý si zobliekal sako a chystal sa ponoriť do čokoládovej rieky. Nešťastného chlapca však medzitým unášalo bližšie a bližšie k jednej z tých obrovských trubíc, ktoré viseli odkiaľsi zhora a nasávali čokoládu z rieky. Odrazu ho obrovská sila vtiahla najprv pod hladinu a potom do trubice. Ostatní na brehu so zatajeným dychom čakali, kde sa Augustín znova objaví. „Tam je!“ ktosi zvolal a ukázal hore. Cez sklenené steny bolo dobre vidieť ako Augustín Glocka letí hore trubicou hlavou napred. Vyzeral ako nejaké torpédo. „Pomóc! Vražda! Polícia!“ jačala pani Glocková. „Augustín, poď okamžite naspäť! Kam to letíš?“ „Nechápem, ako je možné,“ čudoval sa pán Glocka, „že sa do tej trubice zmestí?“ „Nezmestí!“ povedal Charlie. „Ajaj, pozrite! Už spomaľuje!“ „Máš pravdu,“ prisvedčil dedo Jozef. „Asi tam uviazne!“ hádal Charlie. „Asi áno!“ súhlasil dedo Jozef. „Jasné, už uviazol!“ povedal Charlie. „To spôsobilo to jeho brucho!“ povedal pán Glocka. „Zapchal celú trubicu!“ povedal dedo Jozef. „Rozbite ju!“ rozkázala pani Glocková, mávajúc dáždnikom. „Augustín, okamžite odtiaľ vylez!“ Všetci, ktorí sa prizerali zdola, videli, ako vo vnútri trubice okolo Augustína striekajú a crčia tenké prúdy čokolády a ako sa za ním zhromažďuje obrovská masa, ktorá tlačí na prekážku. Ten tlak bol strašný. Niečo muselo povoliť. A aj povolilo. Bol to Augustín. Ufff! A letel ďalej hore trubicou ako guľa v kanóne."