Riaditeľ Antonín Koťátko, doktor a inžinier, starší pán s lysou hlavou, ktorého žiaci prezývajú Uhličitanom Vápenatým, lebo sa svojou belobou v tvári najviac podobá tomuto nerastu, prednáša chémiu osem hodín za týždeň. To je dosť, aby žiaci primerane osprosteli. Nečudo, že statkárski lagani vo chvíľach, keď si to môžu dovoliť, spievajú na nápev pohrebnej piesne: Už idem preč od vás, vykašlem sa na vás, aj na vašu chémiu, nech vám ju psi ob....! Uhličitan Vápenatý, keď zistil, aký je Marek Habdža bedár, vyvoláva ho tri-štyri razy za hodinu. Oslovoval ho presne podľa výzoru a oblečenia: „Ten v té kacabajce nám poví, co ví o uhličitanech“ a „Tenvtékacabajce vravel a vravel, až sa to „koťátko“ škrabalo za uchom a pokojne si požmurkávalo. O nejaký čas zvykol si riaditeľ Marka oslovovať: „No, chemiku, pojďte!“ A „Nochemikupojďte“ čmáral úhľadným písmom na tabuli kratšie i dlhšie rovnice tabuľa-netabuľa. Riaditeľ ho nechal čmarigať celé štvrťhodiny, kývajúc hlavou a popiskujúc si. Koncom novembra zmäklo mu srdce natoľko, že si Marka zaokrúhlil do vety: „Pane Habdžo, račte!“ A „Panehabdžoračte“ súka na dvoch tabuliach číslice a značky všetkých možných, obyčajných i kyslých fosforečnanov, kremičitanov a fluorečnanov, od jednoduchých cez zložité až po najvražednejšie. To riaditeľa celkom doráža.