" Odkedy ju opustil muž, urobila si každé Vianoce výlet do kráľovského Mestečka a strávila sviatky u Jakubových rodičov. Čo ďalšie Vianoce, to bola veselšia, a raz sa im dokonca pochválila, že za ňou podchodí riaditeľ gymnázia, ženáč.....
"Že sa Boha nebojí," hromžil vtedy za jej chrbtom Jakubov otec. No len čo začali rátať s tým, že sa im postará v košiciach o Jakuba, svoj názor na ňu nezmenil.
"Co má robiť, chudera, keď ju svrbí?...."
" Fracesca čakala vonku, v príjemnom chlade jarnej noci. Zakrútila sa tuhšie do plášťa, skôr aby sa upokojila než zohriala, a snažila s anemyslieť na mŕtveho muža. Bola vyčerpaná, ale vedela, že dnes nezaspí. Ako predtým, ako zakždým. Kondotiér sa vrátil. Spolu vykročili ku koňom. "Koľký raz v tomto roku?" opýtal sa....
"Tretí. " odvetila, keď spojil dlane, aby jej pomohol vysadnúť do sedla. Nemala rada kone ani jazdenie, ale ako často v živote, niekedy nemala inú možnosť. Uvelebila sa v sedle a dodala: "Bude ich viac, až kým sa nám ich nepodarí zastaviť...."
" Nie, nebola v nás an štipka strachu, ten sa vyparil spolu s nádejou, lebo ak stratíš nádej, čoho sa už máš báť? A niet sa tu čím vystatovať, povedala by slepá vedomkyňa Jevdosia, ku ktorej som zašiel, keď sa to celé začínalo....
"Odober, Jevdosia, z mojej duše dva zbytočné city, nech po nich nezostane ani stopa."
"Aké city máš na mysli?" Vedomkyňa sa ticho usmiala nevidiaci očami, tak sa usmievajú slepci. "Čo chceš odobrať kozák?"
"Strach a súcit," povedal som."Vyžeň zo mňa najprv strach a potom súcit...."
