"Boh vždy dodrží svoje slovo. Boh vždy koná a koná tým viac, čím sú kráľovské deti ochotnejšie nechať sa ním použiť, aby sa uskutočnilo nemožné. To činí zo života napínavé dobrodružstvo. Nikdy nie je dlhá chvíľa. "Vždy sa radujte. Bez prestania sa modlite. Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás" (1 Sol 5, 17-18).
Vždy prinášajte Bohu obetu chvály! To je ovocie vašich úst. Aj keď to tak vôbec necítiš, povedz: "Pane, chválim ťa. Ďakujem ti, Ježiš, hoci len preto, že ty to chceš." Neprestaň mu ďakovať, neprestaň ho chváliť! Čo potom, keď nepochodíš? Bež naspäť a nechaj sa vyhodiť ešte raz. Ježiš povedal: "Keď si v mojom tíme, nikdy nevyhráš súťaž obľúbenosti, ale odmena bude stáť za to."
Ak by slovo geniálne nebolo už sprofanované, možno povedať, že geniálnou intuíciou predvídali nie vývoj civilizácie, ale pravidlá, ktoré treba rigorózne rešpektovať, ak chce mať civilizácia aj zajtrajšok.
Pre nás bolo osudové, že solúnski bratia prišli práve k nám, že tu zasiali semeno, ktoré stále dáva plody, ktoré už, verme, nikto nevyničí.
Možno sa zdá prismelé a prineskromné, ale z faktu príchodu Konštantína a Metoda k nám a z ich diela došlo až k novej výnimočnosti či určitej vyvolenosti.
Dostali sme dar, s ktorým by sme mali veľmi uvážlivo zaobchádzať.
Verím, že sa to deje, napriek tomu, že o tom denne nečítame v novinách.
Potvrdzuje to aj skúsenosť, ktorá viedla k vzniku vydania Proglasu...
Myslíte si, že pápež František hodlá urobiť riadenie Cirkvi pružnejšie?
„Myslím si, že terajší pápež chce, aby sa praktické skúsenosti z pastoračnej činnosti bezprostrednejšie a účinnejšie premietli do samotných riadiacich procesov na úrovni Rímskej kúrie.
Dôkazom toho je aj zloženie nového poradného orgánu pápeža Rady kardinálov „C9“ pre reformu kúrie, do ktorej boli menovaní zástupcovia zo všetkých kontinentov.
Pápež dal týmto najavo, že chce zhodnotiť cenné skúsenosti a poznatky z celého katolíckeho sveta. Za šťastnú považujem aj jeho iniciatívu smerujúcu k pozdvihnutiu úrovne diskusie a výmeny skúseností na synodálnej úrovni.
Synoda sa totiž má stať odbleskom obnoveného emauzského zážitku apoštolov, vďaka ktorému bude srdce Cirkvi horieť plameňom Svätého písma. Každá biskupská synoda je miesto, kde sa k nám Ježiš priblíži a kráča s nami až k hostincu alebo domu lámania chleba.
Tu dá spoznať našim zastretým očiam tvár svojho osláveného tela a odtiaľto nás posiela, aby sme sa vrátili k zhromaždeným jedenástim, s ktorými sa pustíme do obnovy jeho Cirkvi „in terris“; opustenej alebo zdeformovanej pre naše nenaplnené ambície a sklamané nádeje.
Keď sa znova vrátime do Večeradla, na miesto, kde bola po prvý raz slávená Eucharistia, Ježiš na nás dýchne, aby dokázal svetu, že je živý medzi nami.
Táto iskra nádeje, táto dievčica menom nádej, ako sa o tejto cnosti vyjadruje Charles Péguy, sa v tej chvíli v nás rozhorí...“
