Vlak zastal na stanici mesta Celje (Cilly). Do nášho vozňa vstúpil nový hosť, pozdravil po maďarsky; a keď ma počul hovoriť slovensky s naproti mne sediacou paňou, oboril sa na mňa lámanou maďarčinou: „Prečo sa shovárate s tým sprostým českým dievčaťom?“ „Pane, neobrážajte,“ hovorila pani notárka zo Stupavy v čistej správnej maďarčine; „nie som preto sprostá, že hovorím vo svojej materinskej reči slovenskej! Dokážem vám, že znám lepšie maďarsky a nemecky lež vy!“ Milý maďarónsky kultúrträger zarazil sa. Bol, jako hovoril, kupcom z Celly. I besedovali sme s paňou notárkou, ktorá cestovala do Ľubľane, ďalej v našej ľúbej slovenčine...