Pred očami sa mi mihajú obrazy a spomienky z minulosti, ktoré sa naháňajú ako ťažké mračná plné skúseností zo stretnutí s osobami, mračná, z ktorých sa ako sneh sypú spomienky na neprávosti zavinené mnou, neprávosti, ktoré som utrpela od iných, mračná ťažké od lásky, od lások, ba aj od smútku, ktorému sa nedá uniknúť. Sú to mračná, ktoré tancujú tanec života a dnes visia nado mnou a chcú spŕchnuť ako dážď obrody. Chcú spŕchnuť, aby vypovedali a nútia ma s rozhodnosťou a nástojčivosťou vlastnou len prírode, aby som začala toto rozprávanie o živote.
Kto vlastne som? Toto je jedna z najzákladnejších otázok života. Avšak by sme ju mohli zaradiť na prvé miesto. Dôkazom toho je, že veľa ľudí v dnešnej dobe hľadá seba samých a ide najmä o mladšiu populáciu. Hľadajú sa preto, lebo nepoznajú samých seba, a tak ani nevedia, čo chcú. A tak aj ich životy sú znakom ich nevedomosti, zmätenosti. Ak nepoznáme seba samých, tak nevieme, ktorým smerom máme kráčať a skúšame množstvo možností, aké nás len môžu napadnúť, aby sme zistili, čo nás robí šťastnými. Ale sotva si aj na tie veci zvykneme, cítime sa znovu prázdni.
