Rebecca Johnson: Julinka – malá zverolekárka 2: Nezbedný poník

Ocko si priložil k perám ukazovák. „Pst! Nehovor to mame, mohla by si začať robiť starosti, ale myslím si, že tu máme myši. Na jednom tanieri som našiel chlpy. Vyzerá to dosť nechutne.“ Ukázal na tanier a zhnusene sa striasol.

Rebecca Johnson: Julinka – malá zverolekárka: Jasličky na farme

Už som sa nedokázala dlhšie ovládať. „Ja tu predsa budem celý týždeň, ujo Novák,“ takmer som vykríkla. „Môžem si to vziať na starosť. Veď som predsa skoro zverolekárka, však, mami? Stačí, ak mi poviete, čo mám robiť, a ja…“ Pán Novák sa pozrel najprv na mamu a potom na mňa. Zdalo sa, že ho moje nadšenie trochu prekvapilo.

Rebecca Johnson: Julinka – malá zverolekárka: Domov pre zvieratká

„Čo ti je smiešne? Na zavretom hoteli predsa nie je nič vtipné.“ „Práve som dostala najlepší nápad v živote! Rodičia nám zakázali ďalšie vlastné zvieratá, nehovorili však nič o tom, že sa nemôžeme starať o cudzie.“ „Si úžasná, Julinka! Nečudujem sa, že si už skoro zverolekárka.“

Enid Blyton: Slávna päťka na Pašeráckom vŕšku

Ponáhľajte sa. Rýchlo dolu, lebo nás privalí! Nemáme veľa času!“ Všetci zutekali do haly, keď sa odrazu starý jaseň vyvrátil z koreňov, hrôzostrašne zastonal a s rachotom dopadol na Kirrinovskú chalupu. Dom sa otriasol od nárazu, hore to zadunelo a škridlice s rinčaním padali k zemi. „Božemôj!“ zaúpela teta Fanny a schovala si tvár do dlaní. „Tušila som, že sa stane čosi hrozné! Čo strecha!? Dávno sme s tým stromom mali urobiť poriadok. Vedela som, Quentin, že sa to raz zle skon- čí.“

Enid Blyton: Slávna päťka v karavane

„Jéj! Super nápad! Karavan iba pre nás. To je super!“ rozžiarila sa Anna. „Nuž, také sme ešte nikdy nepodnikli,“ začal Julian a v duchu zvažoval, či je to vôbec reálne. „Bol by to stopro skvelý výlet. Predstavte si, že by nás pustili! Šli by sme do vrchov až k tomu jazeru, čo spomínal chlapec. Mohli by sme sa kúpať a asi by sme spoznali aj cirkusákov. Odjakživa ma láka cirkus!“ „No toto, Julian! To je fakt super nápad!“ potešila sa George a mädlila si ruky.

Enid Blyton: Slávna päťka na ostrove pokladov

„Tak, to by sme mali. Teta Fanny sa už na vás teší a je veľmi rada, že bude mať Georgina spoločnosť. Je to vraj malá samotárka. Bude tam o vás dobre postarané, len mi musíte sľúbiť, že nebudete vyrušovať strýka Quentina. Má veľa práce a neznáša, keď ho niekto ruší.“

Enid Blyton: Slávna päťka na úteku

„A zas pôjdeme na ostrov, však, George!“ zvolala Anna. „Musíme ísť. Neboli sme tam od minulého leta. V zime a na jar sa nedalo pre počasie. No teraz je zase krásne!“ „Jasné, že hej, prečo by sme nešli!“ vykríkla George a v očiach jej zažiarili hviezdičky. „Napadlo mi, či by sme sa tam nemali vybrať na dlhšie, tak na týždeň – iba my piati. Mama hádam nebude proti. Veď už sme starší, mohla by nás pustiť.“ „Čože?! Na celý týždeň? To je sen! Sami na tvojom ostrove!“ radovala sa Anna.

Enid Blyton: Slávna päťka opäť v akcii

„George! Máme ísť k vám! Ale čo to?! To hádam nie! Budeme mať domáceho učiteľa! Má na nás dozrieť, aby s nami tvoja mama nemala toľko starostí, a zároveň má doučovať Juliana a Dicka, pretože mali dvakrát chrípku a zo školy veľa vymeškali.“ „Čože? Učiteľa? Dočerta! To teda bude otrava!

Timothy Snyder: O tyranii

Možno máme nutkanie si myslieť, že naše demokratické dedičstvo nás automaticky pred týmito hrozbami chráni. Je to chybná úvaha. V skutočnosti od nás precedens ustanovený zakladateľmi požaduje, aby sme preskúmali históriu s cieľom pochopiť hlbinné pramene tyranie a zvážili naše primerané reakcie.

Władysław Szpilman: Pianista

Aj na konci vojny ho zachránila hudba. Veľa mesiacov žil sám v ruinách zničenej Varšavy a čerpal silu z hudby tak, že si v mysli opakoval všetky skladby, ktoré poznal. Bol som si s otcom blízky, ale nikdy som nedokázal pochopiť, odkiaľ nabral tento krehký človek takú nadľudskú silu, aby všetku tu hrôzu prežil. Hudba sa mi vidí ako jediná možná odpoveď.

Václav Neuer: Krkavčí súd

Bože, ako je to dávno, čo bol človekom! Ako je to dávno, čo naposledy spal v čistej nažehlenej posteli. Bol starý, bez roboty, bez príjmu, bez domova. Nemohol sa už ani sám na seba pozrieť. Smrdel ako tchor. Ani si nepamätal, kedy sa naposledy umýval alebo holil.

Andrzej Sapkowski: Zaklínač II.: Meč osudu

Vyššie z dievčat sa zrazu rozhojdalo na široko rozkročených no­hách, zakolísalo bokmi. Šabľa, vytiahnutá nevedno kedy, zasvišťala prudko vzduchom. Hlava poďobaného odletela nahor a oblúkom do­padla do zívajúcej tmy pivnice. Telo sa sťažka a neprirodzene zrútilo medzi rozdrobené tehly ako odťatý kmeň.